Albín robí pokroky. Jeho mama ja presvedčenéná, že aj vďaka akupunktúre, ktorou ho rok bezplatne liečil Ašot KARAPETIAN, špecialista, ktorý prišiel do Zvolena z Arménska. Foto: autorka
Právnik okresnej nemocnice v Džakovici Fanton Zhuri prišiel do Tatier pracovne. Po svadbe sa Eva zamestnala ako zdravotná sestra v tej istej nemocnici. „Asi som nemala šťastie. Krátko po príchode sa začali medzi ľuďmi prejavovať nacionálne problémy a začalo to vrieť. Juhoslávia sa začínala rozdeľovať. Pracovala som so Srbkami, ktoré – keďže manžel je Albánec – ma nechceli prijať do kolektívu.“ V Kosove vypukla vojna. Začal sa krvavý masaker. Eva Zhuriová pomáhala v Džakovici, ktoré má asi 150-tisíc obyvateľov, ako jediná Slovenka. Chodila do terénu zbierať ranených, pričom jej pomáhal aj jej vtedy 12-ročný syn Albín. Po vojne chcela zabudnúť. Jej rodina začínala odznova, takpovediac od nuly, pretože dom im zbombardovali. „Prišli sme o všetko. Bolo to ťažké obdobie, slovami sa to nedá opísať. No uvedomila som si, možno aj trochu neskoro, že nemá zmysel naháňať sa za materiálnymi hodnotami. K životu stačí tak málo, dôležité je len to, aby sme boli zdraví.“
Pred rokom a pol im život uštedril ďalšiu krutú ranu. Dovolenka v Čiernej Hore sa skončila nočnou morou. Jediná sekunda, jediný chybný krok a rodina Zhuriovcov prežívala ďalšiu drámu. Ich 18-ročný syn Albín si chcel pred odchodom ešte naposledy skočiť do morských vĺn. Bol si istý, že skáče z toho istého miesta ako predtým. Zrejme to bolo o pár krokov ďalej. Možno len o malý krok. Hlavou dopadol na zradnú plytčinu. Dôsledok: zlomený piaty stavec v chrbtici a ochrnutie celého tela. Rodinná tragédia oddelila Evu od manžela a deti od otca. Po Albínovom úraze sa vrátila Eva Zhuriová s tromi deťmi do Zvolena. Po druhý raz začínala odznova. Mesto im poskytlo nevyužitý bezbariérový byt. Zariadený ho majú veľmi skromne. „Niečo nám darovala rodina, niečo máme z bazáru. Dôležité je, aby to bolo čisté a účelné,“ hovorí Eva, ktorá priority v živote prehodnotila a nedokáže pochopiť, prečo sa ľudia nenávidia kvôli rozdielnej národnosti či inému náboženstvu. S tragickými osudmi sa už stretávala vo vojnou zmietanom Kosove, no keď ide o vlastné dieťa, bolesť je podľa nej neopísateľná. „Možno by som psychicky aj zlyhala, keby mi nepomohli moji blízki, no s tým, že Albín zostane na invalidnom vozíku, sa nezmierim nikdy.“ Albín strieda domáce prostredie s prostredím rehabilitačných centier. „Podľa lekárov je preňho dôležité, aby bol v rodinnom prostredí. Aby vedel, že nie je sám. Aby mal silu cvičiť a neupadal do depresií. Prístroje, ktoré k rehabilitácii potrebuje, sú však pre nás cenovo nedostupné a navyše potrebuje 24-hodinovú opateru, ktorú mu nemôžem poskytnúť, pretože musím pracovať.“
Eva Zhuriová mala v Kosove rozbehnutú sľubnú kariéru. Učila na zdravotníckej škole a angažovala sa vo viacerých medzinárodných humanitárnych organizáciách, za čo dostala dve desiatky rôznych ocenení. Začala študovať aj vysokú školu, dokonca v angličtine, no pre rodinné problémy ju ukončiť nestihla. Kým jej po návrate na Slovensko formálne uznali klasifikáciu, pracovala ako sanitárka vo zvolenskej nemocnici, aj tejto nekvalifikovanej pracovnej príležitosti však bola vďačná, pretože musela živiť tri deti. Od minulého týždňa pracuje ako ošetrovateľka v domove dôchodcov. „Zdravotníctvo je na Slovensku nepochybne na vyššej úrovni,“ zdôvodňuje návrat, „no manžel by tu prácu nenašiel, preto zostal v Srbsku. A peniaze potrebujeme, každú korunu, sama by som celú rodinu neuživila.“
Albín je z dvojčiat, so sestrou Norikou oslávia v decembri devätnásť, najmladší Arbert má dvanásť. Aj oni sa asimilujú v novom prostredí. Slovensky vedia, mama ich učila od mala a Albín s Norikou tu navštevovali aj materskú školu, aby sa rodný jazyk svojej mamy naučili. Na Arbena už toľko času nemala, preto má so slovenčinou v škole trochu problémy. „Niekedy som bola nekompromisná a keď doniesli horšiu známku zo školy, bolo zle. Keď teraz dostanú dvojku alebo aj trojku, už to tolerujem, pretože viem, že život nie je len o čistých jednotkách. Už sa inak pozerám na svet a na to, čo je v ňom najdôležitejšie.“ O návrate do Srbska neuvažuje, aj keď Albín už urobil veľké pokroky a je predpoklad, že bude samostatný. „Bolo ťažké začínať odznova, pretože je to viac ako 20 rokov, ako som zo Zvolena odišla, no kvôli synovi sa nemôžem vrátiť. Nedokázala by som sa znova prispôsobiť. Pozerať sa na chlapcov, s ktorými chodil do školy. Albín bol veľmi talentovaný. Vzorný študent, dobrý športovec, ktorý súťažne plával. Nezniesla by som psychicky žiť v prostredí, v ktorom vyrastal,“ dodáva a oči jej znova zvlhnú od sĺz.
Ľuba MOJŽIŠOVÁ
