Jej terajší manžel Marián bol v čase, keď začali spolu žiť, v rozvodovom konaní. „S prvou manželkou nežili dobre. Pila a nestarala sa o dcéru. Muž sa rozvádzal dlho, lebo chcel dcéru do opatery,“ spomína pani Alena. Marián nakoniec spor o opateru vyhral, takže keď sa pred dvanástimi rokmi vzali, mali už dve dcéry. Postupne pribudli dnes trinásťročný Maroš, desaťročný Martin a štvorročná Lea. Dcéra pána Mariána z prvého manželstva sa osamostatnila v sedemnástich, dostala sa však do zlej partie... Dnes má dvadsaťtri rokov a tri deti, ktoré jej možno zoberú.
Pani Alena odvtedy, ako skončila strednú školu (s prestávkami na materskú), pracuje v tej istej fabrike. Robil tam i Marián. Na novom pracovisku však prišiel pri úraze o prsty, neskôr aj o robotu. So synom Martinom ostal na materskej dovolenke, manželka sa vrátila do práce. Na čas sa Mariánovi podarilo zamestnať sa, no pred štyrmi rokmi robotu opäť stratil. Vtedy sa narodila najmladšia Lea... Pani Alena ráta každú korunu: „Mám plat 9000 korún, z toho 6500 platím poplatky za bývanie, škôlku malej, Lucka maturuje, blíži sa stužková. Nech mi skúsi niekto povedať, ako máme z toho vyžiť! Muž nemá šťastie, chodí na brigády, ale aj to je zderstvo. Robí od rána do večera za 200 korún! Ako jediní nemáme odkúpený byt, jeden nedoplatok zaplatíme, príde ďalší.“
Fakt, že pani Alena je živiteľkou rodiny, poznačil ich život najmä psychicky. V situácii, keď sa alfou a omegou stalo prežitie z pár korún, sa nedokážu vyhnúť nervozite, ani hádkam. „Je to veľká skúška, test rodinnej súdržnosti. Ani mužovi, ktorý je z dvanástich detí, rodičia už nežijú. Sme odkázaní sami na seba. Malá Lea má obdobie, kedy si nedá vysvetliť, prečo nemá starých rodičov. Veľmi po nich túži. Uvažovala som, že si podám inzerát: hľadáme starých rodičov pre svoje deti,“ polovážne, položartom hovorí pani Alena. Šandorovcom pomáha charita, najviac sestra Klára. „Človek je vďačný. Nikdy som nepovedala, že niečo nechcem. Nie som hrdá, keď viem, že to deti potrebujú.“ Výplata je v domácnosti vopred rozdelená, stačí sa pozrieť do šatníka, zaplatiť cestovné a telefón.
Synovia Maroš a Martin študujú na Osemročnom Ghándího gymnáziu pre rómske a sociálne znevýhodnené deti vo Zvolene a bývajú na internáte. Ubytovanie, stravu a školské pomôcky majú zadarmo. „Som spokojná. Majú tam dohľad, keď sa niečo stane, zavolajú. Chodím ich kontrolovať, či majú upratané skrine, donesiem čisté veci. Maroš je citlivý a tichý, v kolektíve obľúbený. Mladší Martin je aktívny, zaujíma sa o šport, pekne kreslí, musí robiť všetko, všade chce byť, väčšinou najmä tam, kde by aj nemusel. Trpí astmou, takže aj za lieky veľa doplácam. Často som mu nemala za čo kúpiť „fúkatká“, tak mi pani alergiologička pomohla a zasponzorovala. Zišlo by sa mu more. S dcérou Luckou sme si vzájomne bútľavé vŕby. Povieme si, poradíme. Ona chápe, ako to je. Chodila na brigády, doučovala angličtinu. Teraz píše práce do školy, ale doma nemáme počítač, tak väčšinou chodí na faru,“ hovorí Alena o deťoch. „Malá Lea je maznáčik. Aj keď je ťažká situácia, snažíme sa jej splniť aspoň niektoré želania. Ten jej radostný pohľad, to sa nedá opísať!“
Keď je Marián doma, vie sa postarať o domácnosť - navarí, uprace. Za rodinu by vraj dal aj život. „Je veľmi citlivý. Nedajbože, ak počuje, že niekto deťom ublížil...“
Z detí chcú vychovať dobrých ľudí a naučiť ich, aby chápali, že nie je možné mať všetko. Pani Alena im realitu neskresľuje: „Keď mám, dám, keď nemám, snažím sa im vysvetliť, že nabudúce sa posnažím viac. Ľudia, čo ma poznajú vedia, že nie som zlý človek. Dokážem sa podeliť aj s posledným. Aj keď som veriaca, často som sa zamýšľala, ako Pán Boh rozdeľuje trápenie medzi ľudí... Jedna pani mi povedala - on naloží toľko, koľko unesieš,“ vraví so slzami v očiach.
Deti túžia po rodinnom dome. Pani Šandorová nevie, či deťom niekedy ich túžbu naplní. Na veľké plány a nereálne sny tu nie je priestor. „Človek je rád, že sa ráno zobudí a pomyslí si - žijem. Čo bude ďalej? Budeme sa dennodenne prebíjať s otázkou, čo dať deťom do úst...“
Zuzana TUČEKOVÁ
