Čo už sa dá robiť?! Starnem... Bude, ako Pán Boh dá,“ povzdychne si Emília Bóžová, ktorá ukrojila rok z druhej storočnice. Svoje 101. narodeniny oslávila v dobrom zdraví, aj keď nohy jej už neslúžia a posledných päť rokov je odkázaná na invalidný vozík. Elixír dlhého života? „Pohárik koňaku každé ráno a večer,“ radí. Z kalištekov sa stal rituál, oslávenkyňa však „tuhô“, ako koňak nazýva, neodmietne ani inokedy a ak je príležitosť, dopraje si ich viac.
„Na Silvestra ich vypila šesť, báli sme sa, či jej nebude zle, ale nebolo,“ prezrádza dcéra Magdaléna. „Lekárka povedala, že kým jej chutí, je dobre, je to indikátor zdravia. Ak jej nenalejeme, oduje sa,“ smeje sa.
Oslávenkyňa pochádza z Antola. Keď mala tridsaťtri, vydala sa do Zvolena. Slúžila v domácnostiach, dnes sa tomu hovorí „au-pair“, neskôr robila na železnici. Je zo siedmich detí najstaršia, nažive zo súrodencov je dnes jediná. Rodičia jej zomreli pomerne mladí, preto si nemyslela, že sa dožije vysokého veku. „Vždy hovorievala: „Ja už budem dávno pod zemou, kde by som sa ja tvojej svadby dožila...‘ Nakoniec sa dožila aj pravnučky,“ dodáva pani Magdaléna.
V dome žijú štyri generácie. Pri sebe má babka Bóžová 64-ročnú dcéru a zaťa, 41-ročnú vnučku, 37-ročného vnuka a 12-ročnú pravnučku. Muža stratila, keď mala šesťdesiatdeväť. Prvé porodila dvojičky, obaja synovia jej však zomreli krátko po pôrode. V tridsiatich siedmich sa dočkala dcéry Magdalény.
V dome žijú štyri generácie.
V rodine vládne pohoda, babku majú všetci radi. Teplo rodinného kruhu je tu hmatateľné. „Je zlatá, ale niekedy nás všetkých pošle do teplých krajín,“ hovorí so smiechom babkin zať. Televízor ju už nebaví. Predtým ju bavili filmy pre pamätníkov a filmy s Jozefom Kronerom, ktorý bol jej obľúbeným hercom. Dnes celý deň presedí pri peci v kuchyni alebo na dvore na slniečku a podriemkava. Alebo si zaspieva, najmä jej najobľúbenejšiu Kopala studienku. Chvíle si kráti s pravnučkou, tá je jej anjelikom, a tiež s 18-ročným Bročkom, ktorý patrí iba jej. Dostala ho ako šteniatko a podľa veterinára je to vo Zvolene najstarší evidovaný pes. „Dokáže pri nej preležať celé dni,“ hovorí babkina dcéra. „Je to pouličná zmes, čistokrvný sa tak dlho nedožije. Keď sme mali na obed mäso, schovávala aj pre neho. Keď sme sa nedívali, vopchala mäso do zástery.“
Babka nie je v jedle prieberčivá, zje všetko, čo doma navaria, rada si dopraje aj sladké. Nezriedka večeria o desiatej a už sa stalo, že si pýtala čosi na zahryznutie aj o polnoci. A keď vstane, ešte v posteli si dá svoj obľúbený kalištek.
Ľuba MOJŽIŠOVÁ
