Dobrodružstvo? Alebo hazard so životom?

Jednou z úloh našich vojakov bola aj práca pri výstavbe letiska.

Naši vojaci spolupracovali na výstavbe letiska v Bagrame. Spolu s Američanmi, Poliakmi, Čechmi a Kórejcami... Prvý slovenský kontingent prišiel do holej krajiny. „Bolo tam iba zopár stanov a schátrané budovy. A samý piesok, ktorý im siahal až po členky,“ hovorí kapitán Lisý o svojich predchodcoch. Keď neskôr prišiel sám do Afganistanu, boli práce na letisku v plnom prúde. Náš útvar bol zameraný na opravu letísk. Koaličné jednotky podliehali americkému veleniu. Naši najviac spolupracovali s Poliakmi a Kórejcami, aj preto bola dôležitá jazyková príprava. Často bola rozhodujúca pri výbere do misie. „Pôsobením v misii sme sa v angličtine veľmi zdokonalili,“ dodáva. Pri rozhovoroch s domorodcami sa však dala použiť aj ruština.

Pri odchode z domoviny nejednému vyhŕkli slzy. Vedeli, že budú minimálne pol roka preč. A ešte v krajine, kde sa slovo vojna skloňovalo vo všetkých pádoch. Milan Lisý nemal v čase odchodu záväzky, preto mal lúčenie jednoduchšie ako viacerí jeho kolegovia, ktorí odchádzali od manželiek a detí. „Možno som sa trochu tiež bál,“ priznáva dnes vojak - profesionál. Život v tábore, ďaleko od domova sa podľa neho dá prežiť, ak je dobrá partia. Nešli do úplného neznáma, ešte pred vlastnou misiou mali kontakt s jednotkami, ktoré pôsobili pred nimi. Napriek tomu bolo všetko nové.

Ochranu letiska mali na starosti špeciálne americké jednotky. Naši si strážili iba vlastný tábor. Nedôverovali nám? „O tom to nie je, Afganistan je nevyspytateľná krajina. Jeden deň je pokoj, na druhý môže byť vojna,“ hovorí kapitán Lisý. Za trinásť mesiacov služby nezažil priame boje. Iba občas počuli vzdialené výbuchy rakiet. Cvičných poplachov však mali niekoľko. Patrili k životu vojakov. Ani Afganci neútočili priamo na vojakov, viac ich zaujímala americká technika. „Jeden americký alebo slovenský život, to v Afganistane nemá hodnotu. Zabijem človeka, príde iný. Zničiť však lietadlo za sto miliónov dolárov...“ dodáva. Napriek tomu bola smrť veľmi blízko, naši viackrát videli, ako odvážajú mŕtvych amerických vojakov.

Na stavbe letiska pracovalo okolo dvetisíc ľudí, väčšinou domáci – Afganci. Vždy ich strážila hliadka. Vzťahy medzi našimi a domácimi neboli zlé, napriek tomu nemal ani Milan Lisý najlepšie pocity. „Sú zvláštni... Ich postoj bol asi taký: zarobím peniaze, mám ťa rád. Ale čo si mysleli naozaj?“ V krajine je obrovská chudoba, ľudia potrebovali každý dolár. Na stavbe zarábali zo začiatku dolár na deň, neskôr, po protestoch, im to zvýšili na dva. Špecialisti si zarobili aj 6 – 7 dolárov na deň. Bagram je skôr dedina ako mesto. Milan Lisý prišiel do tábora v období zimy a na teplo si mohol zvykať pomaly. Neskôr musel znášať štyridsaťstupňové horúčavy. Na každé zamestnanie museli ísť vojaci ozbrojení. Ak zbraň pri práci zavadzala, mohli ju odložiť, v tom prípade zbrane jeden zo skupiny strážil. Veď čo ak by vyhlásili poplach.

Špecialitou Afgancov boli obrovské kukuričné placky plnené mäsom. Priemer vraj mali takmer metrový, našim však nevoňali. A tak sa takmer nikto neodvážil vyskúšať chuť tohto jedla. Navyše to mali zakázané. Hygiena bola na úrovni stredoveku. „Elektrika je pre nich sci-fi, mäso väčšinou sušia. Ako to robia, neviem,“ hovorí Lisý. Pred odchodom všetkých zaočkovali proti žltačke a iným chorobám, ktoré ich v krajine mohli ohroziť. Stravu pripravovali zo surovín dovezených zo Slovenska, prípadne ich kupovali od Američanov. V súčasnosti vraj používajú naši vojaci už iba americkú stravu. Tá je iná, viac dôrazu sa kladie na večeru ako na obed. A Slovač si na obed predsa potrpí, nestačí jej instantná polievka. Napriek tomu niektorí pribrali aj päť kilogramov.

Prečo sa rozhodne vojak pre takúto misiu? Sú za tým peniaze, alebo túžba po niečom novom? Na naše pomery nezarábali vojaci zle, s platmi amerických sa však nemohli porovnávať. Na druhej strane civilní zamestnanci americkej armády dostávali aj dvojnásobok platu vojakov. Niektorí členovia amerických špeciálnych jednotiek boli vraj naozaj ako z akčných filmov. Hory mäsa, dokonalá vycvičennosť... S našimi nekomunikovali, vlastne s nikým, mali to zakázané... Kórejci boli iní, so Slovákmi sa rýchlo skamarátili. Dokonca si občas zahrali futbal. Neskôr už hrať nechceli, pretože naši boli vždy lepší.

Pobyt v zahraničnej misii je podľa Milana Lisého v prvom rade veľkou skúsenosťou. A je jedno, v akej krajine človek slúži. Preto neľutuje trinásť afgánskych mesiacov svojho života.