Nechcem sa vrátiť do hory, to radšej zomriem!

Jednou rukou mi ukazuje lekársku správu, druhou si utiera slzy. „Mamka mojich bratov veľakrát prosila, aby ma nenechali na ulici. Bratia jej sľúbili, že sa o mňa postarajú. No len čo oči zavrela, karta sa obrátila. Ocitla som sa na ulici,“ hovorí Oľga. Bývala v rodinnom dome v Poltári. Roky sa starala o chorú mamu. Ošetrovala ju, utešovala, tíšila ubolené telo aj dušu. Občas si pofrflala, ale nikdy vraj na chorú ženu nezvýšila hlas. „Mamička prekonala dva infarkty, nesmela sa rozčuľovať. Posledné týždne som mala okolo nej naozaj veľa práce, ale aj tak som prosila Boha, aby ju ešte nepovolal k sebe. Bola to dobrá žena. Mala som ju veľmi rada. Chudera, keby žila, určite by všetko bolo inak.“ Oľgina mama zomrela v lete minulého roku. Týždeň po jej smrti sa pobral na večný odpočinok Oľgin brat Zdenko. „Poltárčania ho mali radi. Pomohol každému. Vedel, aké sú pravé životné hodnoty. Veď preto si ho ľudia aj zvolili za primátora,“ hovorí Oľga. Zdenkovou smrťou vraj pre ňu zhasli všetky nádeje na lepšiu budúcnosť.

„Kedysi som pracovala v sklárni. Často som však bývala chorá. Trápila ma astma a obličky. Dostala som sa na invalidný dôchodok. Nemala som šťastné manželstvo. Manžel, nech mu je zem ľahká, si rád vypil a potom bol agresívny. Možno práve preto, že som často bývala chorá, sa mamka rozhodla ešte za života darovať rodičovský dom trom bratom a mojej dcére. Vždy však hovorila, že hnuteľný majetok patrí mne. Mám ho popredať a kúpiť si jednoizbový byt. Kým však mamička žila, ja som ani len nepomyslela na to, že sa môžem ocitnúť na ulici. Veď s bratmi som mala vždy dobrý vzťah,“ horekuje Oľga. Bratia sa rozhodli po smrti matky dom predať. „Bolo im jedno, že skončím na ulici. Nedali mi ani len moje šaty, nie to ešte nábytok. Absolútne ich nezaujímalo, že mám v dome trvalé bydlisko. Bola som zúfalá. Cítila som sa opustená a podvedená. Nevedela som, čo robiť. Keď som chodila na hríby, všimla som si v horách, na mieste zvanom Ceriny, opustenú chatku. Utiahla som sa do nej. Chcelo sa mi zomrieť, ale nemala som odvahu ukončiť svoj život. Týždeň som jedla len lesné plody. Vsugerovala som si, že nepotrebujem jesť. Pred pocitom hladu som zavrela oči a želala si, aby som sa už netrápila a pobrala som sa za mamou. Smrť však neprichádzala. Začala som chodiť na huby. Piekla som si ich na ohni. Potom sa o mne dozvedeli kamarátky a nosili mi stravu do hory. Trpela som depresiou. Nevedela som, kam sa mám pohnúť. Na chatke neboli okná, dvere sa nedali zamknúť. Na noc som si ich zaistila drôtom. Zvláštne, vôbec som sa nebála. Povedala som si, že smrť môže byť pre mňa len vykúpením. Vedela som, že zimu v takýchto podmienkach nemôžem prečkať. Asi po mesiaci som sa vrátila do mesta. Prespávala som u známych. Vždy sa našiel niekto, kto ma prichýlil. Neviete si ani len predstaviť, aké ťažké je žiť v cudzom byte, kde vám nič nepatrí, kde je všetko cudzie,“ rozpráva nešťastná žena.

Pýtam sa, prečo nešla k dcére, ktorá dostala z domu starej mamy takmer 200-tisíc. „Bola som tam. No zať je svojská povaha. Žijú v malom byte jeho rodičov. Nechcela som dcére spôsobovať problémy. Viem, že sa kvôli mne často hádali. Sama som zažila hádky v manželstve, nechcela som, aby kvôli mne trpela dcéra s vnúčikmi,“ povie tichým hlasom. Zúfalý človek robí zúfalé činy. Aj Oľga vraj spravila niekoľko zlých činov, o ktorých nechce hovoriť. Momentálne žije v prenajatom byte v Utekáči. Na verejných priestranstvách vylepila lístky, v ktorých prosí ľudí o pomoc. „Túžim po skromnom bývaní. Rada pomôžem starším ľuďom alebo budem opatrovať deti. Dostávam invalidný dôchodok – 4300 korún. Za bývanie môžem zaplatiť najviac 1500. Ostatné potrebujem na lieky a stravu. Iste sa nájdu aj takí ľudia, ktorí o mne hovoria, že som čudáčka a za všetko si môžem sama. Chápem ich. Nemám domov, nemám oblečenie, som tuláčka. Od takej ako som ja mnohí odvrátia zrak. No nikto z nich nevie, ako raz dopadne. Pokiaľ máte zdravie a pomoc rodiny, máte sa na koho obrátiť. Ani len nepomyslíte na to, že raz sa môžete ocitnúť v totálnej chudobe. No potom stačí malé nedorozumenie a odrazu prídete o všetko. Nemáte prácu, zdravie, priateľov, len bolesť a ťarchu na duši. Niet divu, že prepadnete depresii a stratíte chuť do života a nedokážete vyriešiť životnú otázku ako ďalej. Mojou poslednou nádejou sú vaše noviny a viera, že dobrí ľudia ešte nevymreli...“

Kráčame horou. Stmieva sa. Oľga mi ukazuje chatku, v ktorej bývala. Žena v úplnom invalidnom dôchodku potláča slzy. Neprichodí mi moralizovať a súdiť. Určite si za mnohé prešľapy môže sama. Potrebuje však pomoc. Takú ľudskú, bez nároku na honorár. Kontakt na Oľgu máme v redakcii.