„Pálenka? Ach jaj, na to som ja nebola, ani len pre zdravie. Možno občas vínko, v záhrade sme mali jablká, hrušky, čerešne, ale aj to som skôr jedávala ako ovocie,“ hovorí Anna Ďurčíková, ktorej do stovky chýba sedem mesiacov. Chceli sme poznať jej recept na dlhovekosť a ešte pri takom dobrom zdraví, ale teta Ďurčíková nás sklame. „Neviem, nič špeciálne som neužívala. Naopak, celý život som sa zvŕtala okolo gazdovstva a drela na poli.“ Tvrdý život ju zrejme zocelil. Prekonala síce rakovinu prsníka, dnes jej však, napriek 99 krížikom na chrbte, vyžaruje z tváre spokojnosť. A z láskavých očí skromnosť, pokora.
Vyrástla v Lukovom, ktoré je súčasťou Zvolena. Na dedine, kde život v časoch jej mladosti nebol ľahký. Čas na lásku, na zábavu, ten sa našiel vždy. Na prvú lásku si však už teta Ďurčíková nespomína. „Kto by si to pamätal, to už bolo dávno,“ smeje sa, pripúšťa však, že chlapci sa okolo nej riadne zvŕtali. Veď aj dnes črty jej tváre napovedajú, že z nej bola súca deva, do akej sa chlapci s úľubou zadívajú. Jednoducho, krásavica. Vyzvŕtali ju v tanci a tancovať, to ona veru vedela...
Dnes malebnú prírodu Lukového vymenila za rušný život Zvolena. Dni svojej jesene si však užíva v pokoji, za múrmi domova sociálnych služieb. Je rada, že je o ňu postarané, aj keď zvláštnu opateru nepotrebuje. Hoci už stratila zo svojej niekdajšej vitality, stále je to žena, ktorá nemusí prosiť o pomoc, keď chce vstať z postele či ísť sa prejsť. Jedinou pomocníčkou je jej neodmysliteľná palička. Jedna zo sestier domova so smiechom hovorí, „je to stále čiperná babka a na schodoch vás ešte aj predbehne...“
Horšie je to so sluchom, ten už tete Ďurčíkovej neslúži ako kedysi. Televízor preto pozerá málokedy, nepočuje, čo sa v ňom deje. Vie sa však tešiť z drobností a potešila sa aj našej návšteve... Pýtame sa jej na deti, vnúčence. Deti má dve, Ondreja a Máriu, dospelé sú už aj tri vnúčence a pravnúčat má bohatý strapec. Dohovárame si s ňou ďalšie stretnutie. Na budúci rok v máji. Vtedy oslávi stovku. Vravíme, to bude riadna oslava! Teta sa zasmeje a šibalsky dodá: „Jaj, a čo by som tu tak dlho robila?“
Text a foto: Ľuba MOJŽIŠOVÁ
