ŽIAR NAD HRONOM. Ak ste fanúšikom fantasy žánru, nemali by ste prehliadnuť debutovú knihu mladého slovenského autora.
Pútavý príbeh inšpirovaný slovanskou mytológiou a prostredím vás prenesie do sveta, kde nechýbajú temné legendy, pradávna mágia ani charizmatickí bojovníci.
Atmosférou pripomína známe série ako Zaklínač či iné temné fantasy zo slovanského prostredia. V rozhovore s 25-ročným autorom MARTINOM ZVAROM, ktorý pochádza z obce Trnavá Hora v okrese Žiar nad Hronom, sme sa porozprávali o jeho ceste k písaniu, o inšpiráciách či detskej fantázií.
Po strednej škole sa rozhodol pre štúdium práv v Banskej Bystrici, pričom ho lákala najmä oblasť pracovného práva alebo kariéra vojaka. Život mu však priniesol iné smerovanie. Momentálne pracuje ako kníhkupec a popri tom sa venuje vlastným tvorivým projektom.
Prezradil nám, že hlavným poháňačom pri písaní bola jeho mama a vysvetlil, prečo považuje fantasy za viac, ako iba únik z reality.
Kedy ste po prvýkrát objavili vášeň pre písanie?
Asi predtým ako som písať vôbec vedel, okolo tvorby príbehov sme sa totiž s bratmi obšmietali odmalička. Začalo to jednoduchými stolnými hrami, kde sme sa občas snažili čo-to dejové zakomponovať a neskôr to pokračovalo primitívnym komiksom.
Prečo hovorím primitívnym? V tom čase sme boli všetci ešte na základnej škole (pozdravujem základnú školu Trnavá Hora) a okrem toho, že sme nevedeli poriadne písať, sme nevedeli ani kresliť, čiže veľa umenia v tom naozaj nebolo. Moje komiksy v podstate len poupravovali a dopĺňali seriálového Robina Hooda, toho s Jonasom Armstrongom.
Každopádne, nič nás neodradilo od toho, aby sme sa nášmu hobby venovali. Vďaka tomu mohli príbehy, ktoré sme nosili v našich hlavách, pod našimi rukami ďalej slobodne rozkvitať.
V rozhovore si môžete prečítať:
- ako vznikala jeho debutová publikácia,
- prečo sa rozhodol pre fantasy svet,
- kde sa inšpiruje na tvorbu príbehov,
- čo najbližšie chystá,
- alebo aj to, kto je jeho najväčším vzorom.
Pamätáte si ten moment alebo obdobie, kedy ste si povedali - chcem byť spisovateľom?
Pamätám si, ako sme si s bratmi občas vystrihovali postavičky z výkresu, ktoré zobrazovali rôznych herných, filmových či vymyslených hrdinov, s ktorými sme sa následne hrali na rôzne scenáre. Bolo to prekrásne obdobie, ktoré bezpochyby predchádzalo mojej láske k písaniu. K tomu som sa prvýkrát dostal okolo roku 2012, vtedy ako veľmi „skúsený“ pisálek, ktorý sa úspešne vyhýbal všetkému povinnému aj nepovinnému čítaniu.
Nieže by som knihy nemal rád, s bratmi sme knižky vždy obľubovali a rodičia nás k ním viedli, každopádne zopár prečítaných úryvkov v nejakých detských encyklopédiách o histórii či zvieratách vám pri písaní beletrie veľmi nepomôže, rozhodne nie, keď máte dvanásť, ako ja v tých rokoch.
A čo bolo potom?
Prvý napísaný príbeh teda spočinul v šuplíku, dodnes ho tam mám. Od písania som si potom dal menšiu pauzu. Vrátil som sa k nemu asi až v roku 2015. Ako všade hovorím, nikdy by sa to nestalo nebyť mojej úžasnej mamy Zdenky, ona totiž s písaním začala ako prvá.
Je oporou pri zrode života, po službe sa mení na herečku. Jana Matejová si plní sny aj mimo nemocnice Čítajte Takže vás k tomu priviedla...
Moja mama pre mňa bola a je najväčším vzorom, vždy som obdivoval jej príbehy, ale nie len tie. Vždy, odkedy si pamätám, niečo vyrábala a tvorila, a mňa to na nej odjakživa neskutočne fascinovalo.
Jedného večera toho roku som ju stretol v kuchyni, ako si čosi zapisuje do zošítka. Keď som sa jej opýtal, čo píše, povedala mi, že vymyslela nejaký krátky príbeh, a že si ho chce zapísať. Mne vtedy hlavou len prebehlo: Wau, to je tak strašne cool, moja mama píše! Aj ja to chcem vedieť... Aj ja chcem napísať príbeh!
Tak som si zobral aj ja svoj zošit a začal som písať tiež. Odvtedy bolo ešte viacero pokusov o stvorenie kompletného príbehu. Úspešne sa mi to však podarilo až v roku 2019.
Študovali ste tento odbor?
Kdeže, jedine tak na škole života. Aj keď uznávam, že právo miestami zas tak ďaleko od fantastiky nemalo. No nemôžem povedať, že by mi na mojej ceste nebola škola prínosom. Prvé roky na Univerzite Mateja Bela boli venované prevažne histórii a práve tam som si k nej našiel ešte väčšiu lásku. Spomínam to preto, že moje texty sa prevažne odohrávajú v minulosti a to zväčša, ako to už vo fantasy býva, v období alternatívneho stredoveku.
Spájali ste realitu s fantasy?
Prvú poviedku som napísal práve počas štúdia na vysokej škole, tuším to dokonca bolo nejaké ráno pred skúškou. Predtým, ako som začal poriadne písať, som začal oveľa viac čítať a v druhom rade aj viac tvoriť. Svoju tvorbu som čítal svojim blízkym a veľa som ju rozoberal so svojou mamou. To mi rozhodne neskutočne pomohlo posúvať sa vpred.
Neskôr som začal nejaké pokusné poviedky odosielať do rôznych súťaží, aby som zistil, čo funguje a čo naopak nie. Jednu poviedku som sa pokúsil urobiť tak, aby sa nekonečne cyklila a teda bola prakticky bez konca - asi najhoršia poviedka, akú som kedy napísal.
Bola dokonca aj taká, ktorú som napísal po hádke, s teraz už bývalou kolegyňou, a ktorá mala byť v podstate niečo ako diss - tak to zvykne označovať raperský žargón na túto osobu.
Čo vám takéto súťaže dali?
Viete, na písaní je krásne aj to, že keď vás niekto v reálnom živote priveľmi rozčuľuje, dokážete zariadiť, aby takúto osobu vo vašej poviedke zožral napríklad vlkolak. Poviedka niesla názov Dobrú noc, pani Andersonová a bola napísaná pre súťaž M.Ú.Z.A.
Tieto poviedky sa málokedy umiestnili, no veľa som sa vďaka nim naučil. Výhodou spomínanej súťaže bolo aj to, že autorom ako jedna z mála poskytovala spätnú väzbu, aj keď sa ich diela nikde neumiestnili.
Táto súťaž stále funguje, a to dokonca na mesačnej báze. Ak chce niekto začať písať a chce počuť názor na svoju tvorbu od skúsenejších autorov, určite mu odporúčam sa do danej súťaže zapojiť.
Boli ste odmalička fanúšikom fantasy žánru?
Rozhodne áno. Som z generácie, ktorá vychytala zlatú éru pre fantasy. Aspoň, čo sa týka hier a filmu. A tak nie je asi príliš veľkým prekvapením, že som vyrastal práve na Pánovi prsteňov, Harrym Potterovi, Dračom srdci či Narnii.
Spomínané príbehy na mňa mali v tom čase asi najväčší dopad, určite však nesmiem opomenúť ani Pirátov z Karibiku, Kráľovstvo prsteňa či dokonca také skvosty ako je legendárny Shrek.
Ku knihám som sa dostal až trošku neskôr. Do tohto obdobia viem zaradiť jedine tak Filipove dobrodružstvá a komiks o Troch mušketieroch. Mimo to asi len rozprávky, ktoré nám čítavala mamka: Dobšinský, ľudové rozprávky, Kamarát obor, Leví kráľ...
V honbe za ideálnym bleskom prešli stovky kilometrov. Už sme v búrke aj uviazli, bola to hra o čas, tvrdia lovci Čítajte Ktoré knihy, filmy alebo hry vás formovali najviac?
Na začiatku ovplyvňovali moju cestu najmä hry. Či už to bol Warcraft 3, ktorý sme chodievali hrávať k susede, keď sme nikoho nemali doma alebo poľská stratégia Knight shift: Príbeh rytiera, ktorú mnohí z čitateľov možno poznajú skôr pod názvom Polanie 2.
Práve táto hra ma sprevádzala väčšinu môjho detstva a ukázala mi, že veľké a zaujímavé príbehy k nám nemusia prichádzať len z ďalekého sveta, ale že môžu pochádzať aj z našich končín.
Neskôr sa k nám dostali aj ďalšie legendárne tituly ako napríklad nemecká séria Gothic či RPG stratégia Spellforce. Tu sme s bratmi začali po prvýkrát naplno odhaľovať čaro RPG žánru. Aj vďaka týmto titulom som sa neskôr dostal ku kúskom, ako hra Zaklínač od poľského štúdia, vytvorený na motívy románov od poľského fantasy kráľa Adrzeja Sapkowského.
A tu to začalo?
Na základe tejto hry som v roku 2015 začal písať svoj prvý poriadnejší príbeh a to čosi ako fanfikciu na Zaklínača. Nieže by som v tom čase vedel, čo toto slovo znamená, ale ako inak to dnes nazvať, keď sa to moje dielo už len volalo tak neskutočne „originálne“ - Zariekavač.
Zaujímavosťou možno je, že v tom čase som ešte knihy nečítal a hru nehral nakoľko môj starý počítač by vám skôr usmažil pukance, než by zapol novší herný titul, čiže napriek tomu, ako to znie, išlo o relatívne originálne dielo pri písaní, ktorého som sa odrážal len zo zopár obrázkov na zadnej strane obalu a útržkov v manuáli.
Vo finále to teda predsa len bolo originálne fantasy. Ďalšou zaujímavosťou však je to, že tento príbeh možno po prvýkrát položil základy fungovania pátračov a bol základovým kameňom pre vznik mojej, teraz už vydanej, knižky Kuvik.
Mali ste niekedy iné profesijné plány, alebo vás vždy ťahalo k tvorbe príbehov?
Samozrejme. Na základnej škole som chcel byť vedcom či veterinárom. Keď som bol na strednej, sníval som o tom, že raz budem právnikom či sudcom. Neskôr, keď som bol na vysokej, ma veľmi oslovilo pracovné právo či vojenské právo, a po dokončení dobrovoľnej vojenskej prípravy ma to ťahalo do armády.
To sú úplne odlišné svety...
No, tam by moje nohy asi zakotvili, keby som nespoznal svoju terajšiu snúbenicu. Jej sa však zelená nepáčila až tak veľmi ako mne a tak som sa rozhodol poberať trochu iným smerom.
