ZVOLEN, RIO DE JANEIRO. Život mimo Zvolena ju nadchol už ako mladé dievča a chcela spoznať svet za hranicami Slovenska. Má 45 rokov a viac ako polovicu svojho života žije v zahraničí. Keď začínala s cestovaním, neexistovalo toľko dostupných informácií ako dnes.
Ako hovorí KATARÍNA CHLÁDEKOVÁ, turistická sprievodkyňa v Rio de Janeiro, internet bol v plienkach, mobilné telefóny a televízne programy ponúkali len veľmi obmedzené možnosti a nikdy si nemyslela, že svoj domov nájde v krajine tretieho sveta.
Na Slovensko nezanevrela, práve naopak, v zahraničí o ňom rozpráva s hrdosťou. Mrzí ju však, že si Slováci často sami seba nevážia, hoci cudzinci ich obdivujú. Hovorí aj o živote vo favelách, o tom, prečo sú nebezpečné a či niekedy mala strach o svoj život.
Väčšinu svojho života žijete mimo Slovenska. Vždy vás lákal život za hranicami?
Moje prvé skúsenosti so zahraničím prišli najmä vďaka cirkvi. Keď som mala približne 16 rokov, prišlo pozvanie na púť do Medžugoria. No už predtým som „načierno“ prechádzala cez kopce na poľskú hranicu.
Žila tam naša starká a keďže vtedy boli hranice strážené vojakmi, oficiálne sa mohlo chodiť len cez colnicu v dedine. Ja som však potajme navštevovala kamarátku na druhej strane. To boli moje prvé dotyky so svetom za hranicami – síce nenápadné, ale silné.
Skutočná túžba cestovať sa vo mne prebudila až o niečo neskôr. V sedemnástich rokoch som sa vďaka Dominikánom, ktorí žili vo Zvolene, zúčastnila na Svetových dňoch mládeže so Svätým Otcom v Paríži. Tam som po prvýkrát intenzívne zažila, čo znamená kultúrna rozmanitosť. Bolo to ohromujúce.
Študovali ste cestovný ruch? Ako ste začali cestovať?
Začala som cestovať až vtedy, keď som začala pracovať. Na strednom odbornom učilišti som vyštudovala odbor predavačka a neskôr som si urobila nadstavbu v odbore obchod a podnikanie. Po škole som brigádovala v predajni obuvi.
Práve tam prišli raz dve ženy, ktoré ponúkali životné poistenie. Oslovili ma s tým, že by som si mohla privyrobiť aj ja. Spýtali sa ma, čo ma baví. V tom čase som milovala tanec a bez väčšieho cestovateľského zážitku som spontánne odpovedala, že rada cestujem.
Jedna z tých žien mi začala opisovať krásy Talianska, asi to bolo pre mňa hlavným impulzom. Nakoniec som zorganizovala výlet s kamarátkami a išli sme do Talianska.
Čo si v rozhovore prečítate:
- ako začala Katarína s cestovaním,
- v koľkých krajinách žila a prečo sa usadila v Rio de Janeiro,
- prečo vzdelávala miestne deti o Slovensku,
- čo hovorí na nebezpečné favely,
- ako si zvykla na život v exotickej krajine,
- alebo aj to, čo hovoria miestni na cudzincov.
Čo bolo ďalej?
Na tejto dovolenke sa nás delegátka spýtala, či by sme nemali záujem prísť nasledujúce leto pracovať do jednej reštaurácie. Vraj tam každé leto hľadajú Slovenky. Mne sa tam veľmi páčilo, chcela som sa tam vrátiť, pracovať, užívať si talianske prostredie.
Po návrate som sa rozhodla pokračovať v štúdiu, ale zároveň som si v Banskej Bystrici našla kurz taliančiny. Brala som to vážne a dvakrát do týždňa som dochádzala na lekcie.
Potom som šla do cestovnej agentúry a informovala sa, či by mi vedeli sprostredkovať cestu a prácu v Taliansku. Najskôr boli zaskočení, vraj vyzerám príliš mlado, báli sa ma poslať pracovať do zahraničia.
Napokon to však vyšlo. V 19. rokoch som odišla do talianskeho mestečka Vieste. Tam sa začala moja zahraničná pracovná cesta. Pracovala som štyri letné sezóny, najskôr v reštaurácii, potom dva roky v hoteli.
No podľa všetkého ste v Taliansku nezostali...
V Taliansku som spoznala mladého muža z Peru. Jeho rodina žila vo Švajčiarsku a ja som ho šla raz navštíviť do Lugana. Hoci náš vzťah sa časom skončil, po návrate na Slovensko som cez rôzne známosti zistila, že vo Švajčiarsku hľadajú opatrovateľku.
Nebola som si istá, či sa chcem vrátiť, ale napokon som ponuku prijala a odišla do Luzernu. Vydržala som tam tri mesiace. Bola to bohatá rodina a hoci prostredie bolo krásne, cítila som sa izolovane. Ich štýl výchovy, spôsob života a uzavretosť domu na mňa pôsobili stiesňujúco.
Investícia za stovky miliónov eur má zachrániť jeden z najväčších národných pokladov Čítajte Rozhodla som sa, že sa mi buď podarí nájsť inú prácu do dvoch týždňov, alebo sa vrátim domov. Modlila som sa, aby prišla zmena. V jeden deň som si kúpila noviny, tam som natrafila na inzerát, že hľadajú opatrovateľku s voľnými víkendmi, bez nutnosti bývať s rodinou a s trojnásobne vyšším platom.
Zavolala som tam a išla na pohovor. Zostala som v tej rodine dva roky. Mimochodom, mesto Lugano prezývajú druhé Rio de Janeiro – tiež má jazerá, kopce a nádhernú panorámu.
Vystriedali ste život v niekoľkých krajinách. Stále ste sa pohybovali po Európe. Čo nasledovalo?
Vo Švajčiarsku som sa priblížila ku kresťanskej komunite Brazílčanov. Zúčastňovala som sa na ich modlitebných stretnutiach a duchovných aktivitách. Organizovali aj misie pre veriacich do Brazílie.
Raz som sa chystala ísť, vtedy som mala 25 rokov a platila takzvaná vízová povinnosť, no nepodarilo sa mi ju vo viedenskej ambasáde vybaviť. Napriek neúspechu som cítila, že do Brazílie ísť mám. Na konci roka som dala v práci výpoveď a v januári som letela na trojmesačnú misiu do mesta Fortaleza.
Po návrate som opäť chvíľu žila vo Švajčiarsku. Chcela som sa začať učiť španielčinu, no kurzy boli plné, tak som začala s angličtinou. Postupne sa moje cesty presunuli do Írska. Tam som prišla s minimálnou sumou v peňaženke – sto eur a žiadny plán.
Kúpila som si letenku, vystúpila som v úplne neznámom prostredí. Náhodne ma na ulici oslovil moslim, či som v poriadku, keď sa dozvedel, že hľadám prácu, ponúkol mi miesto vo svojej novej kaviarni.
Nemala som dobrú angličtinu, ale s bohatými skúsenosťami z gastra som si poradila. Jazyk som sa učila za pochodu a v Írsku som napokon zostala šesť rokov. Aj keď je to krásna krajina, necítila som sa tam úplne doma. Túžila som po zmene, ale návrat na Slovensko som si nevedela predstaviť.
Potom moje cesty viedli opäť do Ria, portugalčinu som už trochu ovládala z minulej cesty, ale bolo dôležité, že som vedela aj po taliansky. Niektorí ma obdivovali a niektorí pohŕdali, že som blázon. Pýtali sa, prečo idem do krajiny tretieho sveta. No ja som veriaca a vedela som, že z nejakého dôvodu tam moje kroky majú smerovať.
Neboli ste všade stredobodom pozornosti? Alebo nie ste doteraz?
V Brazílii som často stredobodom pozornosti, najmä kvôli svojej svetlej pleti, vlasom a očiam. Väčšina ľudí si myslí, že som Brazílčanka alebo Američanka. No keď začnem hovoriť, často tipujú, že som Nemka či Ruska. Občas si myslia, že som Španielka, a tak sa mi prihovárajú po španielsky.
Zaujímavé je, ako tu ľudia vyjadrujú obdiv. Na rozdiel od Talianov, ktorí často pískajú alebo vykrikujú komplimenty priamo na ulici, Brazílčania sú oveľa diskrétnejší. Dávajú najavo sympatie skôr jemným slovom alebo pohľadom. Vedia prejaviť záujem kultivovane a s rešpektom. Nikdy som sa necítila nepríjemne alebo obťažovaná. Verím, že najkrajšou ozdobou ženy je aj tak úsmev, ten dokáže vyvolať sympatie najviac.
Ako ste si zvykli na život v Rio de Janiero?
Keďže som najprv žila na severe, skôr som tam zažila svoje prvé kultúrne šoky. Bolo to ako na horskej dráhe – chvíľu som bola na dne, potom zasa hore. Táto skúsenosť ma pripravila na to, že Brazília nebude jednoduchá krajina. Obzvlášť, ak človek prichádza bez peňazí, musí začínať úplne od nuly, učiť sa jazyk, snažiť sa pochopiť domácich, a zároveň dúfať, že oni pochopia vás.
Začiatky boli nesmierne náročné. Opustiť svoje istoty, odísť na nový kontinent, ďaleko od rodiny a akejkoľvek pomoci do úplne iného prostredia s inou klímou, myslením a pohľadom na život, bol krok do tmy. Jedinou mojou istotou bola moja viera, a to, že Boh sa o mňa postará, ako sľúbil.
Z rozprávok pre dcéry vytvorila knihu. Na začiatku boli len dve ruky, dnes sú hrdinky príbehov Čítajte Som však typ človeka, ktorý sa nevzdáva a nemám strach sa prispôsobiť, a zrieknuť sa na začiatku komfortu, na ktorý som bola zvyknutá. Prispôsobiť sa znamená dať šancu, aby mi to nové prostredie pomohlo k rastu a evolúcii.
Zvyknúť si na tvrdšie podmienky nám otvára obzor, učí novému mysleniu a posúva naše hranice, robí nám takpovediac hrošiu kožu. Komfort príde časom, a niekedy lepší, ako predtým. Alebo inými slovami – čo ťa nezabije, to ťa posilní. Chvalabohu, doteraz sa mi nič nestalo.
V Brazílii ste už takmer pätnásť rokov, nikdy ste nemali strach?
Neskôr som si tu vytvorila aj vzťah, čo ma prirodzene priviedlo ešte bližšie k miestnej kultúre. Brazília je iný svet. Niektoré veci boli jednoduchšie, ľudia sú veľmi príjemní a srdeční. Nikde som sa necítila tak príjemne a ako doma, ako práve tu. Aj keď mnohí tu žijú v chudobe, majú veľké srdcia a často by vám dali aj to posledné.
Kriminalita tu, žiaľ, existuje, no častokrát pramení z politických štruktúr. Tí mocní využívajú chudobnejších ľudí na špinavú prácu a potom sú práve títo obyčajní ľudia vnímaní ako problém. Aj napriek tomu všetkému, hoci milujem Európu a jej kultúru, Brazília sa stala mojou srdcovkou. A skutočne sa tu dá dobre žiť.
Máte tam priateľov, rodinu, známych?
Za ten čas si nájdete priateľstvá, mala som aj manžela, mali sme civilnú svadbu, bohužiaľ zomrel na rakovinu dva roky dozadu. Boli sme spolu desať rokov.
Pri strate partnera aj prídete o takého svojho najlepšieho priateľa, teraz pokračujem ďalej v mojej ceste a v niektorých veciach trochu hľadám svoj smer, a možno aj nové priateľstvá. No mám najlepšiu kamarátku, tiež Slovenku a okolie mám naozaj veľmi dobré.
Pomohli vám po príchode miestni? Akí sú?
Majú radi cudzincov, obdivujú ich. Vyplýva to najmä z ich kultúry a histórie. Nie je tu až tak veľa Slovákov, alebo sa tu nepohybujú až tak často, ale myslím si, že majú pozitívny pohľad. Určite mi pomohli, bez nich by som sa veľmi neposunula. Sme ako ľudia závislí od ostatných, aj keď si to veľmi nechceme priznať.
Vždy ste boli dobrodruh? Ľahko si zvykáte na nové prostredie?
Určite treba mať v sebe štipku dobrodružstva aj odvahy. Som prispôsobivý typ, keďže som vždy v živote musela prejsť aj ťažkými chvíľami, tak si človek zvykne. Vždy prídu chvíle, keď sa nedarí, ale treba to vydržať.
Neznášam, keď ľudia namiesto povzbudenia, vás posielajú naspäť domov a tým vám to robia ťažšie. Ja viem, že sa môžem hocikedy vrátiť, ale nikdy by som nedosiahla to, čo mám, keby som sa vzdala. Tak sa nebuduje ani charakter. Človek musí zaťať zuby cez ťažké chvíle a vždy mi pomáha viera.
Čo všetko vyžaduje príprava turistického sprievodcu?
Idem dopredu a navštevujem miesta, kde mám potom sprevádzať, ak je to ďalej, vtedy si to preštudujem inými spôsobmi a pripravím sa. Potom tam mám vždy aj lokálneho sprievodcu, ktorý mi pomôže.
Napríklad bol záujem o paragliding, takže ten som si skočila aj ja spolu s turistami, aby som vedela aké to je, a aby som vedela ďalej túto atrakciu ponúkať. Keď o niečom neviem, tak to poviem na rovinu.
Ľudia predsa cestujú, aby niečo zažili, a ja im chcem poradiť aj vtedy, keď si niektoré miesta chcú pozrieť sami. Samozrejme, mám aj svoje obľúbené lokality, ktoré rada ukazujem, ale každý sprievodca to robí po svojom.
Už vopred sa pýtam klientov, čo by radi videli. Niekoho zaujíma skôr mesto, iného príroda, niekto hľadá kontrasty alebo pokojné miesta. Mám rada, keď sa ľudia po výlete dozvedia niečo zaujímavé. Napríklad po novom som začala robiť aj púte pre veriacich a prichádza sem množstvo Slovákov.
A čo favely? Aké máte skúsenosti?
Záujem o návštevu faviel v posledných rokoch výrazne vzrástol a tento trend som jednoducho nemohla ignorovať. Na začiatku som pracovala ako sprievodkyňa pre jednu firmu, ktorá organizovala výlety do faviel. Prekladala som výklad lokálneho sprievodcu, bol to môj prvý kontakt s týmto prostredím.
