SLOVENSKO. „Mama a otec umreli pred tromi rokmi. Veľmi zle to vplývalo na psychiku môjho mladšieho brata, a teraz ešte aj táto vojna. Musel som ho zobrať preč a ochrániť. Nesmie to vidieť. Doma sme neustále počúvali zvuky sirén a výbuchy. V Kyjeve a Charkove dokonca už strieľajú aj na civilistov. Práve kvôli tomuto som sa rozhodol zobrať mladšieho brata a utiecť. Nemal by v takom niečom vyrastať,“ povedal mladý Ukrajinec Andriy publicistke a dokumentárnej fotografke Jane Rajcovej.
Ubehli už tri roky od začiatku vojny medzi Ukrajinou a Ruskom. Jana sa na jej začiatku rozhodla spisovať príbehy ľudí, ktorí pred ňou utekali a dostali sa na Slovensko. Svoj projekt nazvala Exodus Report a dopĺňajú ich fotografie týchto ľudí.
„Myslím si, že každý si pamätá, čo robil v ten deň a v tej minúte, keď sa dozvedel o vojne. Mňa sa to veľmi dotklo. Dostala som správu od môjho synovca, ktorý študoval v Moskve. V to ráno mi napísal, že škrípe zubami a nerozumie, ako jeden človek môže robiť to, čo robí, a čo tým chce dosiahnuť,“ povedala Jana v rámci diskusie vo Zvolene.
Nedokázala pochopiť, čo sa deje a začala ju celá situácia „zožierať“. „Po troch dňoch ma môj priateľ nakopol a povedal mi, že ‚nenariekaj tu a urob niečo sama‘. Sadla som si za počítač a vymyslela som projekt Exotus Report, ktorý spočíval v jednej myšlienke - vyhľadať ľudí, portrétovať ich a spisovať ich životné príbehy,“ doplnila.
Plakali i objímali sa
Prvú rodinu stretla po piatich dňoch od vypuknutia vojny. Išlo o matku s dvomi deťmi, ktorá stihla prejsť hranice Ukrajiny ešte pred osudovým dňom. „Jej materinský cit jej hovoril, že sa stane niečo zlé, takže zbalila základné veci pre deti, pre seba dokonca zabudla zabaliť náhradné ponožky. Ozvala sa slovenským známym a zobrali ich k sebe domov,“ vysvetlila Jana.
Precestovala celé Slovensko a hľadala ľudí, ktorí by jej svoj príbeh prerozprávali. Mali strach, no vždy sa snažila získať ich dôveru. „Vysvetlila som, že nie som novinár, ale povedala som im, že tie príbehy musia byť vypočuté. Jednala som s nimi na rovinu. Postupne mi dali svoju dôveru a ja si to veľmi vážim. Veľakrát sme spolu plakali a objímali sa.“
Keď projekt vymyslela, mala v úmysle zverejniť okolo dvadsať príbehov, no neskôr si to rozmyslela a onedlho pokorí hranicu stovky. Pri každom z nich sú zverejnené iba krstné mená ľudí, ich vek a mesto, v ktorom na Slovensku zostali.
„Prišlo mi to málo, pretože je to číslo, ktoré by stále mohol niekto spochybňovať. Povedala som si, že tých príbehov vytvorím sto, pretože je to skutočne relevantné číslo a nikto mi nemôže povedať, že som si to vymyslela.“
S priateľmi vytvorili webovú stránku, na ktorej je možné všetky tieto príbehy s fotografiami nájsť. Ich prepisy existujú v štyroch jazykoch – slovenčine, angličtine, ukrajinčine a ruštine.
Za pomoc sú vďační
Každý popisoval život, aký žil predtým a radikálne sa im zmenil. Napríklad Andriy by za normálnych okolností nemohol z Ukrajiny odísť, ale stal sa poručníkom svojho brata, ktorého chcel uchrániť. Na každom mieste pri úteku z krajiny musel preukazovať dôvody svojho odchodu.
„Dadu som stretla, keď mala 17 rokov. Popisovala mi svoj život pred vojnou a hovorila mi o tom, ako teraz žije v Bratislave, ďakovala za symboly a prejavy slovenskej spolupatričnosti. Hovorila, že sa chce vrátiť domov, pracovať a vidieť sa so svojimi priateľmi. Keď odchádzali na front, lúčili sa s tým, že sa už možno nikdy nevrátia,“ opísala fotografka.
V tom čase sedemnásťročná Dada v Bratislave, 22. deň vojny. (zdroj: Jana Rajcová/exodus.report)Podľa jej slov sú vďační za pomoc, ktoré im Slovensko poskytlo, no často sa uzatvárajú do svojich svetov a stretávajú sa iba s tými, ktorým môžu veriť. „Niekedy stačí, keď sa na nich iba usmejete a dáte im najavo, že ste tu s nimi. Mnohí z nich pomáhajú našej ekonomike a zachraňujú aj naše zdravotníctvo, pretože mnohí lekári a sestry sú práve z Ukrajiny.“
Jej slová potvrdili aj Martina Paulíková a Jaroslav Stehlík z platformy Ľudskosť, ktorí diskusiu viedli. Majú skúsenosti s tým, že aj po udomácnení v slovenských mestách sa podobných podujatí či protestov nezúčastňujú najmä pre nenávisť, ktorá je voči nim často vyvíjaná.
Ženy s deťmi utekali, muži zostali bojovať
Na svojich cestách stretla väčšinou ženy, ktoré utekali pred vojnou a snažili sa chrániť svoje deti. Pre mužov platili iné pravidlá a máloktorí z nich sa cez hranicu dostali.
Najmladšiu osobu, ktorú fotila, bolo dvojtýždňové bábätko a malo sa narodiť na Ukrajine. Jeho matka odišla odtiaľ vo 8. mesiaci tehotenstva a myslela si, že to potrvá iba nejaký čas, stihne sa vrátiť a dcéra sa narodí na Ukrajine. Nestalo sa tak a Adelina sa narodila na Slovensku. Jej otec zostal v rodnej krajine.
„Najstaršia pani mala v čase, keď sme sa streli, 87 rokov. Zažila už aj predchádzajúcu vojnu a často, keď sa na jej fotografiu pozerám, premýšľam, či je akákoľvek vojna ťažšia pre malé dieťa, tínedžera, dospelého alebo staršieho človeka. Odpoveď na túto otázku som ešte nenašla,“ doplnila Rajcová.
