ZVOLEN. Pred Technickou univerzitou vo Zvolene sa aj tento rok rozhoreli sviečky, ktoré ľudia na znak úcty venovali Jánovi Kuciakovi a Martine Kušnírovej. V piatok 21. februára si pripomíname už sedem rokov od tejto tragickej udalosti.
Jedným z organizátorov pietnej spomienky bol opäť archeológ Ján Beljak, ktorý Martinu osobne poznal. Technická univerzita vo Zvolene nebola pre šikovnú študentku neznámou, v meste a jeho okolí strávila dlhé chvíle, keď pomáhala pri výskume Pustého hradu a hradu Peťuša.
Ľudia nezabúdajú a o tom svedčia aj chvíle ticha a modlitieb. Tie boli venované práve dvom odhodlaným mladým ľuďom, ktorí prišli o život rukou cudzej osoby.
Podujatie moderoval publicista Michal Várošík, slovo si vzala pedagogička, ktorá Martinu vo Zvolene učila, Eva Hapčová, ktorá s Jánom študovala, zvolenský spisovateľ Ondrej Kalamár, aktivistka Martina Paulíková a napokon z nahrávky zazneli aj slová Zlatice Kušnírovej.
Na Martinu spomínajú ako odhodlanú a pracovitú
„Martinka bola súčasťou kolektívu študentov, ktorí s nami na Pustom hrade a hrade Peťuša pracovali v rokoch 2010-2013. Bol to výborný a pracovitý tím a Martinka bola jeho súčasťou. Práve s nimi sme vykopali unikátnu vežu Dolného hradu spod obrovského množstva sutiny. Študenti sa nám na hrad po rokoch vracajú a tešia sa z toho čo bolo aj vďaka ním urobené. Martinke však ruka vraha tieto návraty vzala,“ uviedol pre MY Zvolen Ján Beljak.
Bola blízkou osobou aj pre jeho manželku Noémi Beljak Pažinovú, ktorá bola školiteľkou jej bakalárskej práce. Rovnako na ňu spomína s úsmevom, obdivovala na nej šikovnosť i skromnosť.
„Martinu som poznala v rámci jej štúdia na Katedre archeológie v Nitre. Patrila k zanieteným a pracovitým študentom. Archeológiu študovala srdcom, mala ju rada a chcela objaviť nové artefakty, ktoré nám naši predkovia v zemi zanechali. Po štúdiu sa archeológii intenzívne venovala a naďalej pôsobila v obore. Doteraz nerozumiem tomu, že takýto čin sa mohol stať a doteraz nemáme hlavného vinníka,“ doplnila Beljak Pažinová.
Pamätnú tabuľu zavraždeným snúbencom zhotovili a pred univerzitu osadili pred štyrmi rokmi. S iniciatívou prišli členovia zvolenského Rotary klubu, aby niesla svoj osobitý odkaz. Cieľom bolo povzbudiť Slovákov v snažení, aby sa zločinný systém nevrátil. Autorom je výtvarník Peter Kalmus, ten ju mestu daroval.
„Zo Zvolena bola unesená. Zakaždým, keď prišla domov, rozprávala, čo objavili, ako pracovali, ako to prebiehalo. Vždy, keď prišla opálená, ja sa jej pýtam: ‚No ako?‘ Odpovedala mi, ukazujúc svaly: ‚Ja makám, ja robím. Robím to pre spoločnosť, aby ľudia vedeli o minulosti.‘ Že teda Janko robí pre budúcnosť alebo pre súčasnosť a ona chce priniesť ľuďom, čo bolo v minulosti a je to skryté pod zemou. Chcem poďakovať všetkým, ktorí to organizujú, nielen Zvolenčanom, ale všetkým na Slovensku, ktorí si pripomínajú tento brutálny deň. Veľké, veľké ďakujem všetkým!“
Jeho humor blízkym imponoval
Pred približne štyristo spomínajúcich predstúpila aj Jánova spolužiačka, tá hovorila o jeho osobitom humore, nákazlivom úsmeve a oddanosti k práci.
„Je to už sedem rokov, ale stále počujem tvoj milý zvonivý smiech a múdry humor. Posledné slová, ktoré som ti adresovala v správe boli: ‚Tak tebe sa už aj vyhrážajú, to už si naozaj dobrý novinár. Dúfam ale, že tam to končí. Ešteže nie sme v Rusku.‘ A ty si mi odpísal: ‚Dúfam, že máš pravdu Evka, Rusko je ešte kus.‘ Posledná veta a za ňou len ticho. Dnes tieto slová vyznievajú obzvlášť trpko. Sme bližšie k Rusku než kedykoľvek počas posledných 30 rokov,“ odznelo z úst Hapčovej.
Známy zvolenský spisovateľ Ondrej Kalamár poďakoval všetkým, ktorí sa zaslúžili o toto pamätné miesto s pomníkom Jána a Martiny a chce, aby bolo mementom pre všetkých, ktorí by chceli na túto tragédiu zabudnúť alebo ju bagatelizovať.
„Nie sme tu na to, aby sme súdili alebo ukazovali prstom, aj keď ten smer je pomerne jasný. Sme tu na to, aby sme si uctili pamiatku dvoch mladých ľudí, z ktorých jeden zomrel úplne nevinne a druhý len preto, že si poctivo vykonával svoju prácu. Žiaľ, to, že si tú prácu vykonával, sa stalo terčom verbálnych útokov vtedajších, a súčasne znovu, najvyšších predstaviteľov krajiny, ktorí namiesto poďakovania, za to, že poukazujú na kauzy, kde utekajú financie, kde sa rozkráda, tak dodnes útočia na novinárov a označujú ich za hyeny,“ dodal.
Koordinátorka Občianskeho združenia Slatinka Martina Paulíková, ktorá je zároveň aj držiteľkou ocenenia Biela vrana, vo svojej reči predniesla spoločné vyhlásenie všetkých „bielych vrán“ na Slovensku.
„Nestratiť odvahu a držať spolu. Základnými hodnotami občianskych aktivít našej krajiny sú a musia zostať - demokracia, vytrvalá obhajoba a dodržiavanie ľudských práv, ochrana životného prostredia, ochrana rozmanitej kultúry a rozvoj spoločnosti v súlade s vedeckými poznatkami a zároveň princípmi humanity. Slovensko aj preto vnímame ako pevnú súčasť Európskej únie, ktorej hodnoty sú aj našimi hodnotami,“ odznelo v závere podujatia.
Dnes si tento čin, ku ktorému došlo v rodinnom dome v obci Veľká Mača, pripomínali aj v Banskej Bystrici na ôsmom protivládnom proteste.
Pod Urpínom vyšli do ulíc tisíce ľudí. Protestujú aj spomínajú na zavraždených snúbencov Čítajte
