DETVA. Dohodnúť si rozhovor s bývalým slovenským hokejistom Jánom Sýkorom nie je vôbec jednoduché. Pred rokom a pol ukončil profesionálnu kariéru.
Chvíľu sa živil ako nočný recepčný v horskom hoteli Sliezsky dom. Už dlhšiu dobu to však neplatí. „Brnknite mi zajtra, síce budem s deťmi, ale to nevadí,“ napísal pred týždňom.
Na telefonát nereagoval, naspäť už nezavolal. „Zabudol som,“ odpísal na druhý deň. Na otázku, či si môžeme zavolať na ďalší deň reagoval: „Som v robote, od rána pri bagri.“
Zvedavosť, čomu sa venuje bývalý slovenský reprezentant, ktorý hrával v Česku v Plzni, v Třinci, v Pardubiciach a na Slovensku najdlhšie v Banskej Bystrici rástla.
„Sťahujeme veci z domu do domu v Belgicku. V robote som do večera, potom šoférujem, dám sprchu a idem spať,“ napísal.
„Mám toho fakt dosť, ani deťom nestíham zavolať,“ doplnil.
Po týždni dohadovania to napokon vyšlo. Sýkora rozpovedal svoj netradičný príbeh hokejistu, ktorý si po kariére našiel manuálnu prácu. „Keď vás vytrepú z novín, môžete prísť a zaučím vás,“ smial sa.
Ako sa vyrovnal s prechodom do bežného života?
Pracujem na stavbách a mám stopäť kíl
Som v belgickom mestečku Sint-Martens-Latem, neďaleko Gentu. Pracujem na stavbách. Robili sme konštrukcie, dávali okná či zábradlia. Robíme aj betónové bloky, obrubníky a naposledy sme pripravovali stojany na elektrické autá. Už takto pracujem vyše roka.
Chodíme na turnusy, ktoré trvajú tri či štyri týždne. Potom ideme na niekoľko dní domov. Z finančného hľadiska je to dvoj až trojnásobne lepšie ako na Slovensku. Najnáročnejšie je byť tak dlho bez detí. Dcéra má sedem, syn päť. Často si však voláme.
Hokejovú kariéru som ukončil pred vyše rokom. Mal som tridsaťtri. Trápili ma zdravotné ťažkosti, najmä so šľachou. K tomu sa pripojili aj osobné dôvody, o ktorých nechcem hovoriť.
Šimon Nemec: Zmenil som stravu. Bola to moja najlepšia príprava v živote Čítajte Tak už som sa na to vykašľal. Povedal som si, že stačilo. Život hokejistu bol pekný, nemám sa na čo sťažovať. Akurát to cestovanie bolo únavné, stále sme chodili hore-dole.
Trochu mi chýba ten adrenalín, potešiť divákov, užiť si aplauz. Chodím si však zahrať hokej s kamarátmi aj v Belgicku. Už ma volali, aby som si šiel hrať do klubu, ale to by som musel najskôr schudnúť. Mám stopäť kíl. Pred rokom som mal o dvanásť menej.
Ku koncu kariéry išla váha nahor. Čo vám poviem, starnem. Počas kariéry som si nemusel dávať pozor na jedálniček. Zjedol som všetko, čo nezožralo mňa. Dlhé roky som bol chudý, šľachovitý. Potom to postupne začalo ísť hore. Keď som sa teraz prestal hýbať, tak raketovo.
