SLIAČ. Predstavte si človeka, ktorého energia, zvedavosť a kreativita nepozná hranice. Je to umelecká duša so srdcom dobrodruha. Svet nasáva plnými dúškami, no vždy sa rada vracia do rodnej hrudy.
V kúpeľnom meste strávila detstvo, až pokým neodišla študovať do Žiliny a neskôr do zahraničia.
V rozhovore s LEJLOU ZÁMEČNÍKOVOU sa dozviete o jej neutíchajúcej láske k tvorbe, unikátnom pohľade na módu a umenie, cestovateľských skúsenostiach, aj o tom, ako by chcela pretaviť svoje sny do reality.
Ako by ste sa opísali?
Samú seba vidím ako umeleckú a kreatívnu dušu so zmyslom pre humor, s veľmi dobrými komunikačnými schopnosťami, túlavými topánkami, dobrodružným a odvážnym srdcom so zmyslom pre detail. Rada skúšam rôzne veci a veľa rôznych umeleckých aj vytváram. Milujem hudbu, tanec, dlhé filozofické rozhovory a džemovanie pri ohni s priateľmi. V skratke, taký vzdušný vodnár.
Čo nám o sebe prezradíte?
Narodila som sa v Banskej Bystrici, no moja základňa je v rodnom dome v Sliači. Človek môže prejsť celý svet, ale vždy sa rád vráti na miesta, ktoré sú jemu srdcu blízke. Mala som možnosť žiť v rôznych kútoch sveta, ale v tomto som taký chameleón, čo sa všade prispôsobí. Myslím si, že pre našu generáciu už vôbec nie je nejaká zvláštnosť žiť alebo študovať v zahraničí.
V dnešnom svete plnom možností by bola škoda nevyužiť to, pretože nikdy neviete ako vás to ďalej kariérne alebo osobnostne posunie. Ja som žila v Španielsku, Holandsku, Turecku, Barcelone, na Malorke a v Indonézii. Sme takí novodobí nomádi (smiech).
Vyštudovala som Strednú školu dopravnú so zameraním na logistiku, ale nikdy to nebol môj sen. Ja som mala vybratú umeleckú strednú školu, ale otec povedal, že s dopravnou si nájdem lepšie uplatnenie, a že „umelci sú šibnutí“, a tak bolo po jeho.
Mojím plánom bolo ísť študovať na umeleckú školu, odbor propagačné výtvarníctvo alebo modelárstvo a návrhárstvo odevov. Ale keďže to bola súkromná škola, bola dosť drahá a na internát, kvôli tomu, že som tancovala latinskoamerické tance, som v tom čase ísť nechcela. Ktovie, možno si raz predsa len cestu k tomu návrhárstvu nájdem.
Myslím, že dodnes s dopravnou školou nie som stotožnená. Vysokú školu som študovala v Žiline, najskôr dopravný odbor, ale potom som objavila katedru hudby a keďže mám aj prvý cyklus v hre na klavír, nebol problém sa tam dostať.
Aj keď mi dopravná fakulta nesadla, Žilina ma uchvátila. Začala som pracovať v študentskom rádiu, moderovali a organizovali sme rôzne akcie, a mala som aj vlastnú šou s názvom Koktejl, ktorá bola, samozrejme, o móde. Riešili sme tam najnovšie trendy, ako žijú a čo nosia celebrity, celú históriu šiat od 20. rokov a bola aj rubrika „Drink týždňa“.
V rádiu som sa dopočula od kolegov o možnosti štúdiu v zahraničí a bolo rozhodnuté - slnečná Granada na juhu Španielska, vďaka čomu som nielen spoznala Andalúziu, a to aké je to študovať v zahraničí, ale aj plynulú španielčinu, ktorú veľmi rada kdekoľvek vycestujem aj používam.
Kde pracujete momentálne?
V súčasnosti som nezamestnaná, keďže väčšinou pracujem celé leto ako animátorka alebo recepčná a cez zimu napríklad ako čašníčka na horách. V zime sa snažím dohnať tie hodiny spánku, ktoré mi v lete veľakrát chýbajú, ale tým, že pracujem v slnečných destináciách, vďaka slnku je ten deficit znesiteľný.
Odmalička ste inklinovali k móde, študovali ste ju alebo to prišlo až časom?
Módu som nikdy neštudovala. Je to moje veľké hobby. Oblečenie, farby, štýly, módne editoriály tvoria súčasť môjho života. Mala som to šťastie, že ma vybrali do Indonézie, kde sme mali aj batik ako techniku farbenia látok.
U nich je to ako náš folklórny oblek, každý to tam nosí a podľa vzoru poznáte kto je odkiaľ. Ale to bol skôr taký kultúrny program, kde sme sa okrem iného učili aj Gamelan, čo je indonézske hudobné teleso, zloženie nástrojov a samotná hra na ne, Tarik – indonézsky tanec, Bahasu – ich úradný jazyk a maľba.
Cez výrobu odevov, masiek, make-upu pri tanci, pre mňa bola Indonézia v tomto jednoznačne najodlišnejšia od tej našej, ale zato najinšpiratívnejšia. O Indonézii by som dokázala rozprávať aj hodiny, tak ako o móde, ale to si nechám na iný, možno cestovateľský blog.
Svet nasáva plnými dúškami, no vždy sa rada vráti domov. (zdroj: archív Lejly Zámečníkovej)Kde všade viedli vaše kroky? Čo vám to prinieslo do života?
S rodičmi máme cestovnú agentúru v Sliači, ktorí nás k cestovaniu viedli spolu so sestrou už odmalička. Možno bude vtipné spomenúť, že starká pracovala 40 rokov v Čedoku (česká cestovná kancelária, pozn. red.), teta pracovala na handlingu na sliačskom letisku, sestra je letuška, taktiež sme obidve pracovali ako delegátky v Turecku, a v neposlednom rade treba spomenúť aj môjho nebohého dedka, ktorý bol akrobatický pilot.
Chcel žiť v oblakoch, vyšplhal sa medzi leteckú špičku. Uznávaný pedagóg svoj domov našiel v Sliači Čítajte Ja vždy hovorím, že som sa narodila v cestovke, takže cestovný duch u mňa sa určite nezaprie. Cestovanie ako také neodmietam, ale u mňa to bolo skôr spojené buď so štúdiom alebo prácou.
Určite prináša mnoho benefitov, ale aj ťažkostí, hlavne na začiatku. Naučí vás to zodpovednosti, vedieť hospodáriť s peniazmi poprípade, keď ich niet, tak vedieť, ako si ich zarobiť. Učí vás to samostatnosti.
Odmenou je potom nespočetné množstvo zážitkov, rastiete ako človek, rozširuje to obzory. No a, samozrejme, učíte sa nové jazyky.
Koľko jazykov ovládate?
Ja plynulo ovládam päť, ale rozumiem ďalším trom.
V rozhovore sa tiež dočítate:
- čo hovorí na dnešnú módu a rýchlu výrobu,
- čo si dokáže vyrobiť sama,
- aké sú jej najtajnejšie sny,
- akým športom a činnostiam sa venuje,
- alebo aký outfit si zvolila v TV šou.
Ako by ste opísali módu? Ako nám dokáže pomôcť, čo znamená pre vás?
Módu vnímam ako nekonečné spektrum farieb, štýlov, strihov, názorov a baví ma s ňou experimentovať. Keď si vhodne zvolíte outfit, zladíte, precítite svoje kúsky aj seba a cítite sa v outfite dobre, cítia sa tak aj ľudia okolo vás, a to je základ.
