ZVOLEN. Aj keď nie je v žiari reflektorov, poznajú ho fanúšikovia naprieč Slovenskom a najmä celý hokejový Zvolen.
Za 28 sezón sa stal neoddeliteľnou súčasťou klubu spod Pustého hradu a je jeden z mála ľudí, ktorí boli pri všetkých troch majstrovských tituloch HKM Zvolen.
Navyše, je druhým najdlhšie slúžiacim kustódom v extralige. Aj keď na to ani zďaleka nevyzerá, v septembri oslávil PETER VIŠŇOVSKÝ, ktorému nik nepovie inak než Pedro, 50. narodeniny.
Mimochodom, päťdesiatku oslávili v roku 2024 aj generálny manažér HKM Zvolen a majster sveta z Göteborgu Ladislav Čierny, športový manažér a hráčsky skaut Patrik Ryba a asistent trénera Norbert Javorčík.
Práca hokejového kustóda je pre chod každého hokejového tímu nesmierne dôležitá a v dnešnej dobe aj nenahraditeľná. Navyše, keď ju robíte s láskou a zanietením, stane sa vaším životným poslaním. A to pre Višňovského platí doslova.
Za 28 sezón zažil Pedro s HKM Zvolen mnoho vrcholov, ale aj pádov. Počas takéhoto dlhého obdobia si získal rešpekt trénerov a hráčov. „Vždy sa snažím postarať o každého rovnako. Či už ide o top hráča alebo hokejistu zo štvrtej päťky. Nerád robím rozdiely, chcem, aby mal každý, čo potrebuje,“ hovorí v našom rozhovore.
Višňovský prezradil mnoho zaujímavostí zo svojej práce a zaspomínal si aj na všetky tri tituly. A zrejme málokto vie, že pri prvom sa mu neušla medaila.
„Na tribúne sedeli zranení hráči Kamil Mahdalík a Jozef Čierny, pri preberaní medailí som ich pustil pred seba, a keďže nebol dostatok medailí, tak sa mi neušla. Bol som vtedy z toho riadne smutný,“ netají.
Zvolen ašpirantom na titul? Pre to sme všetci tu, hovorí nová brankárska jednotka tímu Čítajte V rozhovore sa dočítate:
- ako sa dostal ku práci kustóda,
- ako vyzerá jeho pracovný deň, keď je extraligový zápas,
- ako vníma fakt, že je druhým služobne najstarším kustódom v extralige,
- koľkokrát chýbal na lavičke Zvolena za 28 sezón,
- ako si spomína na všetky tri tituly HKM Zvolen,
- ako prežíva úspechy a neúspechy tímu,
- s ktorými trénermi HKM Zvolen sa mu najlepšie spolupracovalo,
- koho označil za najväčšie hviezdy zvolenského hokeja,
- na ktorých extraligových štadiónoch majú hostia vytvorené dobré podmienky,
- či mal nejaký hráč špeciálne požiadavky.
Ako ste sa dostali k práci kustóda?
Vlastne náhodne. Mal som 20 rokov, kamarát hrával v juniorke a niekedy som sa chodil pozerať na jeho zápasy. Dovtedy sa im staral o družstvo jeden z rodičov, ktorý však ochorel.
Kamarát sa ma spýtal, či by som ho nezaskočil a nešiel som chlapcom pripraviť pitie na zápas. Kývol som na to. To bolo úplne po prvýkrát. A hneď sa mi to zapáčilo. Klub mi potom navrhol, že môžem chodiť s juniorkou a starať sa o nich. Pri juniorskom tíme som vydržal štyri roky.
Ako sa zrodil váš prechod k áčku?
Áčko ma oslovilo samé. Zaujímavosťou je, že z juniorky som do áčka prechádzal spoločne s Jánom Lašákom. V tom čase to ale bolo iné než dnes. Masérom HKM Zvolen bol Jaroslav Mihalik, ktorý chodil len na zápasy a jeden deň v týždni masíroval hráčov.
Áčku som sa vtedy hodil, keďže sa mal kto postarať o chalanov. A práve Jaro Mihalik ma výborne zaučil do kustódskej práce, som mu za to vďačný. Spolu sme pracovali do roku 2006, keď skončil kvôli zdravotným problémom a medzitým prišiel do klubu Milan „Miko“ Supuka.
Čo to pre vás v tom čase znamenalo, že vás oslovili a stali ste sa súčasťou A-tímu?
Znamenalo to pre mňa veľa. Musím povedať, že hneď od začiatku ma táto robota veľmi bavila. Od malička som mal rád šport, bol som doma k tomu vedený, sledovali sme hokejové zápasy, každé majstrovstvá sveta, celkovo sa mi páčilo športové prostredie. Bavilo ma chalanom robiť servis, prežívať s nimi dobré chvíle, ale aj tie horšie, a byť súčasťou tímu.
Hral proti Stamkosovi či Tavaresovi, potom boxoval i kopal hroby. Kariéru chce zavŕšiť slovenským titulom Čítajte Ruku na srdce, čakali ste, že to vydržíte robiť tak dlho a stane sa to pre vás takýmto vysnívaným džobom?
To nie, ale stále ma táto práca baví. Je zaujímavé sledovať, ako sa od mojich začiatkov všetko posunulo. Ako sa mení doba, tak sa posúva aj servis a starostlivosť o hráčov, ktorí majú čoraz vyšší komfort.
Vo Zvolene ste traja kustódi, každý má na starosti niečo iné, ako máte rozdelené úlohy?
Miko Supuka je masér, vedúci mužstva a brúsi korčule, má na starosti aj registračky a zápis o stretnutí. Najkratšie je s nami Peter Slančík, ktorý je skladníkom, stará sa o výstroj hokejistov, aj ju perie, chalanom počas zápasov suší rukavice, ale všetci si navzájom pomáhame a sme zohraté trio.
Ja mám na starosti prípravu stola v kabíne, pitný režim, striedačku, či balenie vecí. Hráčom a trénerom som stále k dispozícii. Členom našej HKM rodiny bol aj zdravotník Dušan Košík, ktorý tragicky zahynul v apríli tohto roka. Veľmi nám všetkým chýba.
Zľava Peter „Pedro“ Višňovský, Peter Slančík a nebohý Dušan Košík. (zdroj: archív P. Višňovského)Skúste nám opísať, ako vyzerá váš bežný pracovný deň, keď je na programe extraligový zápas.
Na štadión chodím ráno o 7.15 hod., hráči majú zraz o deviatej. Zatiaľ uvarím čaj, pripravím kávovar, nakrájam ovocie, nachystám kabínu, urobím iónový nápoj, dám do kabíny barel s čistou vodou. Polovica hokejistov pije vodu, polovica práve ionťák. Prví chalani chodia už aj hodinu pred zrazom, niektorí si u mňa zvyknú dať ráno ešte kávu. Postupne pripravím vodu aj do šatne hostí a takisto nápoje a ovocie aj do rozhodcovskej miestnosti.
Hráčom potom pripravujem striedačku na tréning, nápoje, uteráky a cez rozcvičku som pri nich. Kontrolujem, čo sa deje, a čakám, či niečo nebudú odo mňa potrebovať.
Pätnásť minút pred desiatou chodia na ľad ako prví brankári. Po rozkorčuľovaní, ktoré trvá zhruba 30 minút, majú chlapci ešte míting a video, ideme na spoločný obed. Keď hráme vo Zvolene, väčšinou sa mi podarí ísť ešte domov. Mám rád, keď si môžem na hodinku zdriemnuť, aby som bol večer čerstvý. Na štadión sa potom vraciam dve hodiny pred zrazom.
Chystám kabínu a potrebné veci na zápas. Samozrejme, počas duelu som im k dispozícii, ak by niečo potrebovali. Po zápase všetko upracem a odložím. Je dôležité, aby všetko bolo na svojom mieste a po ruke, pretože počas zápasu nemáte čas hľadať.
Servis pre hráčov je počas základnej časti vždy rovnaký, až potom v play-off sa pridáva a vymýšľa, čo by bolo najlepšie, aby urobilo hráčom ešte väčšiu pohodu. Na stole hlavne potrebujú veľa ovocia, doplnky výživy, energetické nápoje, nejaký keksík, čokoládu alebo oriešky.
Sú nejaké rozdiely v tom, keď hráte na ľade súpera?
Áno. Veci balím a pripravujem už deň dopredu, ale potom je to už viac-menej rovnaké. Pripravím im kabínu, stôl, striedačku.
Svojho času ste spomenuli, že po dokončení svojich povinností ste k dispozícii trénerom a hráčom a robíte všetko, čo potrebujú. Spomeniete si na nejaký nezvyčajný moment, či požiadavku, ktorú na vás mali?
Nič špeciálne či senzačné odo mňa nežiadajú. Všetci traja kustódi sa snažíme hráčom urobiť pohodu a vytvoriť komfort, aby sa počas zápasu cítili dobre, aby im nič nechýbalo a aby bolo o nich dobre postarané.
Ako vnímate fakt, že ste druhým najdlhšie slúžiacim extraligovým kustódom po Samuelovi Petrášovi zo Slovana Bratislava?
Teší ma to. Je to pekná robota, ktorá ma stále napĺňa, a nemenil by som ju za žiadnu inú, aj keby som si mohol vybrať inú prácu.
Koľkokrát ste chýbali na lavičke Zvolena počas tých 28 sezón na lavičke áčka a kvôli čomu to bolo?
Nemám to zrátané. Prakticky som vynechal ozaj len pár zápasov, keď som mal nejakú virózu. Nepamätám si, že by som nejako často chýbal, v posledných štyroch či piatich rokoch som nevynechal ani jeden zápas.
Vediete si aj vy nejaké súkromné štatistiky?
Nie.
Najviac si cení víťazstvo v Memorial Cupe a titul so Zvolenom. Vzorom mi je otec, hovorí Michal Ivan Čítajte Spomínate si, ako vás vnímali hráči v čase vašich začiatkov a ako vás vnímajú teraz, keď ste už legendou medzi kustódmi?
Legenda asi nie (smiech). Ale vnímam, že keď prídu do kabíny noví hráči, tak mi začnú vykať. To ich hneď zastavím, že som Pedro a že mi nemusia vykať, pretože pri hokeji si všetci tykáme. Vždy sa snažím postarať o každého rovnako. Či už ide o top hráča, alebo hokejistu zo štvrtej päťky. Nerád robím rozdiely a chcem, aby mal každý, čo potrebuje.
Dostalo sa vám aj obrovskej pocty, že ste sa starali o tímy aj počas all-stars zápasov našej ligy. Ako si na to spomínate a čo to pre vás znamenalo?
Bol som na viacerých all-stars zápasoch. Prvý som absolvoval v roku 2001 v Poprade, o rok na to som bol v Piešťanoch. Veľký zážitok bol v roku 2018 All Stars Cup, ktorý sa hral v Bratislave, kde sa stretli výbery najlepších hráčov z nemeckej DEL, rakúskej EBEL ligy, českej a slovenskej extraligy.
Náš extraligový výber tento výnimočný turnaj vyhral. Bolo to zaujímavé, lebo sa hrali kratšie tretiny a odohrali sme všetky tri zápasy v jeden deň. V roku 2019 som absolvoval aj celý víkend Winter Classic v Banskej Bystrici, kde hrali proti sebe pod holým nebol hokejové legendy, a nasledujúci deň sme odohrali pohronské derby. Bol som aj súčasťou ďalšieho Winter Classic v roku 2023. Sú to nezabudnuteľné okamihy.
Zisk prvého titulu HKM Zvolen. Vľavo Dušan Milo, v strede s cigárou v ruke Peter „Pedro“ Višňovský a s pohárom brankár Rastislav Rovnianek. (zdroj: archív P. Višňovského)Spoločne s aktuálnym videotrénerom Jaroslavom Törökom a s prezidentom klubu Dušanom Mrázom a vaším kolegom Milanom „Mikom“ Supukom ste jediní štyria, ktorí zažili všetky tri majstrovské tituly Zvolena. Ako si spomínate na jednotlivé majstrovské jazdy?
Keď sme vyhrali prvý titul, trénerom bol Ernest Bokroš a asistenta mu robil Peter Mikula. V tom čase som bol ešte mladý. A navyše sme ho získali na ľade Trenčína. Viac si užijete titul, keď ho vyhráte doma pred svojimi fanúšikmi.
Oslávili sme ho v kabíne a cestou domov, ale pamätám si, že nás po polnoci vítalo plné námestie nadšených ľudí. Kapitánom bol Róbert Pukalovič, ktorý niesol pohár a po príchode ku katolíckemu kostolu mi kričal, aby som mu išiel robiť miesto (smiech).
Spomínam si, že pri zisku prvého titulu ste hráčom maľovali na líca pred play-off zápasmi „bojové“ modré a červené farby.
Áno, maľovali sme im vtedy tieto farby na tvár. Pri prvom titule bol nezabudnuteľný náš útok Török – Šechný – Rajčák, v tom čase bol Rišo Šechný ozaj najlepším hokejistom v extralige. Mal skvelý prehľad na ľade, jeho prihrávky mali oči a v kabíne bol tichým vodcom.
A čo teda druhý titul, aký bol?
Pri zisku druhého titulu to bola špecifická sezóna, mužstvo viedol Peter Mikula. V príprave sa nám proti ťažkým súperom nedarilo, posledný zápas pred ligou sme hrali v Brne. Pred zápasmi chodievame vždy na spoločný obed na Stráže. Hráči mávajú väčšinou vždy to isté. Niekto si dá ryžu s kuracinou, niekto cestoviny. Potrebujú ľahšie jedlo, aby ho ich organizmus čo najskôr strávil.
A tak chalani mi hovorili, že je to na mne, že by som už mohol niečo zmeniť, aby sme naskočili na víťaznú vlnu. Klasický obed som teda zmenil a dal som si haruľu plnenú mäsom. V Brne sme to odkliali a podarilo sa nám vyhrať. Potom sme sa už rozbehli a začali vyhrávať.
Tuším sme v tom ročníku prekonali extraligový rekord v počte výhier za sebou. Netvrdím, že je to kvôli môjmu obedu, ale keď sme vyhrávali, už som ho meniť nechcel. Mimochodom, v tej sezóne som zjedol na obed asi 60 harúľ plnenej mäsom, chalani sa na tom už smiali, ale bol to taký príjemný rituál.
Peter „Pedro“ Višňovský s Michalom Chovanom po zisku druhého titulu. (zdroj: archív P. Višňovského)Mali sme výborný tím zložený najmä z odchovancov. Kapitánom bol Lukáš Jurík, hrali tu Michal Chovan, Andrej Podkonický, Tomáš Škvaridlo, Michal Juraško, v bráne sme mali Mareka Šimka, ktorý chytal výborne. Počas sezóny oprášil korčule a pridal sa k tímu aj Ladislav Čierny. Tréner Mikula urobil kus dobrej roboty. A konečne sme získali titul doma, po ktorom bola veľká oslava.
Pri zisku druhého titulu zohral veľkú úlohu Michal Chovan, ktorý ukázal obrovský charakter a nejako sa o tom už nehovorí. Patril medzi najproduktívnejších hráčov tímu, v druhej polovici sezóny si však roztrhol predný krížny väz v kolene a do play-off už nehral.
