ZVOLEN. Vianoce sú obdobím plným zvykov a symbolov, ktoré pretrvávajú stáročia. Naši predkovia verili v magickú silu zelenej čečiny, slamy či jednoduchých ozdôb, ktoré nielen skrášľovali príbytky, ale zároveň chránili rodinu, prinášali hojnosť a pripomínali spojenie s prírodou.
Aj dnes sa môžeme inšpirovať ich pokorou a úctou k tradíciám, ktoré dodávali sviatkom jedinečné čaro.
Už v stredoveku bolo zvykom ozdobovať na Vianoce kostoly stromčekom alebo halúzkou s jabĺčkami, ako pamiatku na prarodičov Adama a Evu.
Takzvané slamené stromčeky, vence alebo vrkoče symbolizovali úrodu a svojou prítomnosťou na Vianoce aj prosperitu v budúcom roku. Na Podpoľaní do každého rohu pod obrus ukryli peňaženku, cesnak a kúsok chleba.
Na Slovensko začal vianočný stromček prenikať v polovici 19. storočia z Nemecka a východného Rakúska, odkiaľ sa šíril na všetky strany. Najskôr ho poznali v mestách, ľudia na dedinách o stromčeku len počuli prostredníctvom kňazov, učiteľov či notárov.
Vo vidieckom prostredí ho začali šíriť až po prvej svetovej vojne. Posledné obdobie jeho zavádzania bolo po druhej svetovej vojne a na východnom Slovensku, kde bolo veľmi rozšírené prinášanie slamy aj neskôr. Na vidieku vianočný stromček zľudovel a stal sa súčasťou ľudovej tradície.
Kurátorka a etnografka z Lesníckeho a drevárskeho múzea vo Zvolene Stanislava Cúthová pre MY Zvolen porozprávala aj o tom, ako na strednom Slovensku vzniklo niekoľko vianočných tradícií, z ktorých veľké množstvo sa dodržiava aj dodnes.
Mal dominantné miesto v izbe
„Vianočný stromček, smrečok, jedličku alebo búru (borovicu) prinášal tradične gazda ráno na Štedrý deň z hory. V Zolnej pri Zvolene bol gazda zakrútený v plachte, aby ho nebolo poznať, lebo verili, že stromček nosí Ježiško. Gazda zavinšoval, prípadne stromček omočil do svätenej vody a pokropil domácich,“ priblížila.
Stromček ostával v izbe poväčšine do Troch kráľov, inde ho nechávali aj do Hromníc. Jeho výber podliehal prísnym kritériám. Mal symbolický význam a musel mať výsadné postavenie v miestnosti. Preto sa pôvodne umiestňoval do priestoru kultového kúta nad stôl.
Vianočnú hubu nájdete v snehu i mraze. Tento poklad z lesov poznajú aj v Ázii a Amerike Čítajte „Pribíjal sa na trám, často zavesený dolu vrcholcom ako ,strom, ktorý vyrastá z neba´. Neskôr nastala v umiestnení vianočného stromčeka zmena, osádzal sa do stojana alebo bol postavený v pníku na stole, na laviciach či medzi oknami. Stále však mal dominantné miesto v izbe. K novším a súčasným formám sa radí jeho umiestnenie kdekoľvek na zemi,“ doplnila Cúthová.
Vianočný stromček sa stal najdôležitejším znakom Vianoc, získal znakovú funkciu, ktorá je zdôraznená aj jeho ozdobovaním rôznymi predmetmi. Pôvodná estetická funkcia stromčeka sa vo vidieckom prostredí zmenila na magickú funkciu.
Vianočné stromčeky mimo chyže
„V medzivojnovom období, najmä na severnom Slovensku, dávali už hneď po večeri stromček na hnoj, kde mal plodonosnú funkciu. Predchádzalo tomu podobné kladenie zelenej vetvičky na hnoj,“ vysvetlila.
Stromček sa potom s prvými saňami hnoja vyviezol na roľu. V niektorých oblastiach ním udierali po ovocných stromoch, aby sa urodilo veľa ovocia. Alebo ho zavesili na stromy, ktoré nerodili, aby sa im do roka plodivá sila vrátila.
Prečo prúty, slama či reťaz?
Čerešňové alebo slivkové vetvičky alebo konáriky z ovocných stromov, ktoré prinášali dievčatá na Katarínu, Barboru či Luciu, mali priniesť pozitívny účinok. Ich zakvitnutie znamenalo vydaj dievčaťa v nasledujúcom roku a veštila sa podľa nich úroda a zdravie.
„Prútom sa pripisovala magická sila, považovali sa za potencionálnych nositeľov života, zdravia prosperity a plodnosti. Prúty, ktoré roznášali v predvianočnom období pastieri, mali životodarnú silu. Dôležité však bolo nevziať prúty holou rukou, pretože by sa ich magická sila stratila. Pastier nimi vyšibal všetkých členov domácností, aby boli všetci zdraví a svieži. Na jar sa týmto prútom prvýkrát vyháňal dobytok na pastvu,“ uviedla kurátorka.
K druhom zimnej zelene patrí aj vyklíčené obilie, kladené na štedrovečerný stôl. Sialo sa na Luciu do nádob, aby do Vianoc vyklíčilo a vyhnalo zelené byle, takzvané Luciino žitko. Symbolizovalo tak budúcoročnú úrodu.
Ďalším dôležitým znakom bol aj snop slamy. „V mnohých dedinách postavili snop slamy do kúta, kde ho nechali až do Troch kráľov. Snop bol urobený z prvých alebo posledných klasov zožatého obilia, ktoré symbolizovali úspešné hospodárenie a dobrú úrodu. Inde dávali snop priamo za štedrovečerný stôl. Neskôr sa slama dávala už len symbolicky pod stôl, na lavicu alebo okolo stromčeka,“ opísala symboly Vianoc.
Muší raj, kvočka, pavúk, blaženičky – na severnom a východnom Slovensku, ale aj niektorých obciach stredného Slovenska, si ešte začiatkom 20. storočia počas Vianoc vešali v izbách slamené závesné predmety. V odľahlejších regiónoch sa tento zvyk zachoval až do polovice 20. storočia.
Roky čakania sa skončili. Zvolenčania majú novú križovatku, postavili ju za polovičný čas Čítajte „Takzvané slamené stromčeky, vence alebo vrkoče symbolizovali úrodu a svojou prítomnosťou na Vianoce aj prosperitu v budúcom roku. Zhotovovali sa z najkrajších klasov, alebo z posledného snopu hneď po žatve alebo pre Štedrým dňom,“ opísala Cúthová.
Tieto obradové predmety zvané lampy, pavúky, kvočky, mušie raje sa pripevňovali na stropy nad stolom. Mali zložitú konštrukciu, ich výroba bola časovo náročná, preto sa často používali aj niekoľko rokov.
Zrnká z týchto klasov sa po Vianociach odkladali a dávali medzi siatiny alebo liečenie. Neskôr slamené ozdoby natreli medom, aby jednak voňali, ale aj aby sa na ne chytali muchy.
„Pod obrus štedrovečerného stola sa dávalo najčastejšie zrno, ktoré sa potom pridávalo do prvej sejby pre dobrú úrodu, ale aj seno a slama nasypané v tvare kríža, ktoré napríklad v Honte ešte prekryli oblátkou,“ ozrejmila.
Na Podpoľaní do každého rohu pod obrus ukryli peňaženku, cesnak a kúsok chleba. Aby ľudia netreli v nastávajúcom roku biedu, si často dávali pod obrus mince ako symbol bohatstva.
Okolo stola sa obmotávala reťaz (hamovnica), aby rodina držala po kope a neroztratila sa. Tiež, aby sa z hospodárstva nič nestratilo a „neroztrhalo sa“ gazdovstvo a úroda.
Súčasťou stola bol chlieb aj rôzne predmety
Súčasťou štedrovečerného stola bol chlieb. „Často bolo bochníkov aj viac, pretože najmenej jeden bol položený na stole počas celých vianočných sviatkov. V niektorých oblastiach bolo na stole toľko bochníkov, koľko bolo v dome gazdov.“
Pod štedrovečerný stôl sa kládli rôzne predmety. „Najčastejšie slamienka naplnená obilninami a strukovinami, otiepka sena a ražnej vymlátenej slamy. Na slamu často ukladali rôzne pracovné a poľnohospodárske náradia, napríklad sekera a lemeš, na ktoré si počas večere položili nohy,“ opísala etnografka.
Tiež vysvetlila, že rôznorodosť predmetov sa nelíšila len regiónom, ale aj jednotlivými rodinami. Každá rodina mala pod stolom taký predmet, aké zamestnanie vykonával gazda: drevorubač – sekeru a kyjan, kováč – kyjan a nebožiec, furman – reťaz a sekeru, stolár – hoblík a dláto, roľník a pasier – bič a palicu. Jednotlivé predmety pod stolom a na stole mali svoj význam a účel.
Aj Zvolen zažíva finančnú krízu. Obyvatelia mesta si za bývanie aj smeti priplatia, pomôcť má aplikácia Čítajte Železo malo upevniť zdravie a docieliť dobrý rok, reťaz mala udržať rodinu po hromade. Seno, slama a vínna réva mala priniesť dobrú úrodu. Pri ostatných predmetoch záležalo od materiálu, no druhotne mali zabezpečiť dobré pracovné výsledky.
„Vedľa na stolčeku bol šochtár s čerstvou vodou, kde sa pred večerou všetci najprv vyumývali. V Honte býval pri miske podložený krajec chleba ,skrojok´, na ktorý dával gazda po kúsku z každého jedla. Ten potom používali na liečenie,“ doplnila.
Ozdoby si vyrábali doma
Koncom 19. storočia a začiatkom 20. storočia vešanie slamených vencov a stromčekov nahradil ihličnatý stromček visiaci z drevenej hrady. Vianočné stromčeky ozdobovali rodičia alebo im pomáhali aj deti.
Zdobili ich tým, čo mali bežne doma. „Napríklad jabĺčkami, orieškami, slivkami a medovníkmi alebo vyrábali ozdoby z dostupných materiálov, napríklad retiazky zo šípok či jarabiny, jablčných semiačok, rôzne ozdoby zo slamy. V niektorých oblastiach stromček zdobili len farebným papierom alebo len malým snopom ovca, či len ovocím.“
V prvej tretine 19. storočia a začiatkom 20. storočia pribudli ozdoby zo zlatého a strieborného staniolu, do ktorého sa balil kockový cukor, oriešky, drobné pečivo, kúsky zemiakového cukru, repy, či kockový cukor. Neskôr si doma vo formičkách uvarili čokoládu a cukor, a vyrábali tak domáce salónky, ktoré balili do staniolu. Tí chudobnejší balili do pozlátka kúsky drievka.
„Zhotovovali sa rôzne slamené ozdoby, ktoré symbolizovali prosperitu. Vyrábali sa zo stebiel slamy rôznymi technikami, pletením, navliekaním nastrihaných stebiel, opletaním stebiel okolo ohybného drôtu alebo drievok a lepením žehlenej slamy. Najvhodnejším materiálom na výrobu ozdôb bola ražná slama, ktorá je najdlhšia a najpevnejšia,“ opísala postupy našich predkov.
Pribúdali aj rôzne iné ozdoby, retiazky, ružičky, kvety, mašle a ozdoby, najčastejšie hviezdičky, ktoré si vystrihovali z papiera, prípadne ich obalili staniolom, alobalom alebo pozlátkom a obšili niťou. Niekde mávali aj obyčajné voskové sviečky.
„Dávali sa na stromček pomocou štipca, napríklad za každého člena rodiny jedna a komu najskôr dohorela, tomu hrozilo nešťastie (smrť). Na stromček sa vplyvom mesta a rozvoja obchodu začali dostávať rôzne drevené, textilné, keramické a drôtené ozdoby, ktoré postupne nahrádzali farebné sklenené ozdoby, gule, lamely či čokoládové kolekcie a salónky. Prvé sklenené ozdoby sa objavili okolo roku 1850,“ uviedla Cúthová.
Mali tvar venčekov a drobných perličiek. V roku 1889 si ich výrobu patentoval Francúz Pierre Dupont. Najskôr vyrábal jednofarebné fúkané gule z jemného skla a zakrátko rozšíril sortiment o farebné ozdoby s ornamentmi, hviezdičkami, vločkami či kvetmi.
Najskôr našli svoje uplatnenie u šľachty a v mestách, odkiaľ sa postupne dostali aj na vidiek.
Napokon vetvičku z mladej jedle, ozdobenú papierovými stužkami a ružami prinášali malí chlapci a dievčatá ešte za tmy na Štefana. Nazývali ju aj polaznička.
„Domáci si ju zastrkovali do škár nad dverami izby. Koľko prišlo polazníkov, toľko mali vetvičiek nad dverami. Často ich potom pálili na ochranu pri veľkých búrkach a pri urieknutí človeka alebo dobytka. Najmä na severnom Slovensku visel na priečelí domu takzvaný pudlažňi. Pripisovali mu nadprirodzenú moc – odháňal všetko zlé, preto ostával visieť na dome aj počas celého roka. Dievčatá sa ho snažili ukradnúť, aby si privodili šťastie a vydaj,“ dodala na záver Cúthová a všetkým čitateľom popriala pokojné sviatky.
V období Mikuláša navštevovali domácnosti aj iné magické bytosti. Prinášali šťastie, zdravie a hojnosť Čítajte
