BUDČA. Detské príbehy dokážu poukázať na ľudskosť, pochopenie, spolupatričnosť i empatiu v obrovských rozmeroch. Deti sú často odvážnejšie a ľudskejšie ako dospelí.
Svojimi skutkami často ukazujú, že aj malé srdce dokáže vykonať veľké veci. Či už ide o pomoc blízkym, ochranu prírody alebo statočné činy v nečakaných situáciách.
Presne takto by sa dala opísať aj trojica z obce Budča, ktorá si vyslúžila Cenu Sašky Fischerovej – Malý Veľký čin v projekte Detský čin roka 2024 - Vanessa Pondušová, Lucia Výbošťoková a Patrik Kido.
Tieto všímavé deti, žiaci 5. a 6. ročníka, s obrovskou dávkou lásky odprevadili štvornohého priateľa za „dúhový most“ počas jeho posledných minút života.
Tohtoroční malí hrdinovia na slávnostnom odovzdávaní ocenení Detský čin roka 2024. (zdroj: Magdaléna Fábryová)Bola to obyčajná cesta do školy
List, ktorý opísal emotívny detský príbeh, sa rozhodla napísať a do projektu odoslať Denisa Mojžišová, pedagogička z rovnakej školy, ktorú traja hrdinovia navštevujú.
„Raňajším autobusom cestovali do školy, rozprávali sa. S prekvapením však zistili, že autobus omylom zabočil do ulice, ktorou bežne nechodieva. A ako sa hovorí, že nič nie je náhoda, práve na tej ulici ho zbadali. Na kraji cesty ležal bez povšimnutia zrazený psík,“ opísala v liste.
Miestni ho poznali už nejakú dobu. Potuloval sa sám po uliciach, hľadal možno jedlo, úkryt alebo nový domov. No ten deň sa mu stal osudným.
Vo Zvolene vyrastá génius. Trinásťročný chlapec zostavil robota a ovláda ho gestami Čítajte „Koľko ľudí, áut prešlo okolo neho bez povšimnutia? Koľkí sa tak veľmi ponáhľali? Naši žiaci, len čo vystúpili z autobusu pred školou, utekali späť na ulicu, na ktorej psík ležal. Tušili, že je zle, lebo mu tiekla krv z ňufáčika. Snažili sa ho hladkať, prikryť a tíšiť,“ doplnila pedagogička.
Odvážlivci ho síce opustiť nechceli, no nevedeli si dať rady. Až kým pri nich nezastavila mamička jedného zo spolužiakov a chcela im pomôcť.
Riskovali problémy, no neodradilo ich to
„Volali veterinárovi, psíka naložili do auta a odviezli do jeho ambulancie. Žiaľ, neskoro. Psík počas vyšetrenia skonal. Bol v tak zúboženom stave, vychudnutý, začervený a doráňaný, že nemal šancu prežiť. Deti ronili slzy ako hrachy a rozhodli sa psíka aspoň pochovať.“
Našli v sebe toľko odhodlania, lásky a úsilia, ako mnoho ľudí nenájde za celý život. Riskovali problémy v škole i doma, no to ich neodradilo. Ešte v ten týždeň mu na hrob priniesli kvety a spoločne sa aj pomodlili.
