VEĽKÁ LÚKA. Od leta 1944 lietali aj nad územím Slovenska početne americké a anglické letecké zväzy. Časť z nich štartovala zo základní v Taliansku.
Útočili na ciele hlboko v nepriateľskom tyle, išlo predovšetkým o priemyselné objekty a železničné uzly s cieľom oslabiť silu nepriateľa.
Prelietavali aj ponad stredné Slovensko. Stávalo sa, že poškodené stroje po zásahu protivzdušnej obrany havarovali. Niektorí letci za pomoci padákov klesali k zemi a zachránili sa, ale to bol len začiatok útrap v neznámom prostredí v tyle nepriateľa.
Ukrývať „nepriateľských letcov“ bolo trestné. Kto sa na túto cestu pomoci dal, musel rátať aj s najhorším.
A predsa sa našlo nemálo odvážnych ľudí, ktorí pomáhali rasovo prenasledovaným Židom, ilegálnym pracovníkom, raneným či chorým povstaleckým vojakom a partizánom, sovietskym utečencom z táborov v Nemecku aj zostreleným americkým, anglickým a kanadským letcom.
Jeden z príbehov sa odohral v tých rokoch vo Veľkej Lúke. Jej obyvatelia zažívali rušné obdobie, pracovala tu aktívna ilegálna skupina antifašistov.
Rovnako aj počas Povstania, najmä preto, že na rovných lúkach za dedinou medzi riekou Hron a dedinou mali záložné stanovište, akoby v úkryte lietadlá z neďalekého vojenského letiska Tri Duby (dnes Sliač).
Na tomto letisku, ktoré získalo prívlastok povstalecké, pristávali sovietske lietadlá v rámci vzdušného mostu s materiálnou a personálnou pomocou Povstaniu. Dvakrát tu pristáli aj lietadlá západných spojencov.
Zložitá tu bola situácia aj počas nemeckej okupácie po potlačení Povstania. Menšie nemecké jednotky sa tu zdržiavali veľmi často.
Miestni obyvatelia – antifašisti – prejavovali obdivuhodnú súdržnosť, mnohým prenasledovaným pomáhali.
Kapitán dal rozkaz k opusteniu paluby
Hovorí o tom aj príbeh, ktorý mal svoj začiatok 12. decembra 1944, keď z talianskych základní vzlietlo 75 bombardérov B-17 a B-24 v sprievode asi 40 lietadiel P-51 Mustang s cieľom bombardovať rafinérie Blechhammer a moravskú Ostravu.
V tejto zostave letel aj stroj B-24, ktorý pilotoval Keith M. Abbott. Na palube lietadla sa nachádzal radar Mickey, čo vysvetľuje aj vyšší počet členov posádky potrebných na obsluhu, spolu celkom 11.
Na spiatočnej ceste z operácie stroj zaznamenal poruchu motorov s následným požiarom, ktorý sa nedarilo uhasiť. Kapitán lietadla dal rozkaz k opusteniu paluby.
Všetci členovia posádky postupne opustili stroj v poriadku. Bombardér pokračoval v lete ďalej v režime autopilota a celou cestou horel. Dopadol do blízkosti obce Blatnica pri Martine do Blatnickej doliny vo Veľkej Fatre.
Havarovaný stroj objavili miestni obyvatelia v jarných mesiacoch. Aj keď si posádka zoskokom z horiaceho bombardéra zachránila život, po dopade na zem museli ďalej bojovať o svoj život v neznámom prostredí obsadenom nemeckými jednotkami, ktoré na nich poľovali.
Nie všetci mali také šťastie ako piati členovia tejto posádky, ktorí sa vďaka statočnosti svojich záchrancov vyhli mnohým záťahom gestapa a prežili. Traja z nich Charles M. McCoy, Kenneth L. Faulk a Keith M. Abbott boli vďační za svoju záchranu obyvateľom Veľkej Lúky.
Celú udalosť v obecnej kronike opísali hneď po vojne dve miestne kronikárky Irma Letriková a Zuzana Bohušová. Zápis neskôr doplnil aj Pavel Bohuš, kronikár z rokov 1955 - 1975, synovec hrdinky tohto príbehu Júlie Príbojovej, ktorému ako mladíkovi vyrozprávala mnohé podrobnosti.
Chcel žiť v oblakoch, vyšplhal sa medzi leteckú špičku. Uznávaný pedagóg svoj domov našiel v Sliači Čítajte V kronike čítame: 12. decembra 1944, v utorok, okolo 11. hodiny po poplachu, zahučal známy rachot anglického libetátora za hustej hmly nad dedinou.
Na poludnie išiel Juraj Kujan, maloroľník z Veľkej Lúky aj so svokrom Jánom Ottmarom z Lukavického mlyna konským povozom.
V časti dediny nad Závozom, rovno proti vozu, kráčal mladý muž v leteckej kombinéze. Jeho neobyčajné chovanie bolo Jurajovi Kujanovi nápadné a vytušil, o čo asi ide. Neznámeho v snahe vyhnúť sa pozornosti susedov bočnou poľnou cestou odviedol do svojho domu, kde ho preobliekol a dal mu najesť.
Potom cudzinec predložil zväzok máp a ukázal na seba a na Ameriku. Kujan podľa toho usúdil, že má pred sebou amerického letca. No dorozumievanie sa bolo veľmi ťažké.
Zašiel preto pre tunajšieho obyvateľa Ondreja Bohuša, legionára, ktorý strávil viac rokov v Amerike. Ten ihneď prišiel a dohovoril sa s Američanom, ktorý sa volal Charles M. McCoy a bol z Washingtonu. V lietadle plnil úlohu bombometčíka.
McCoy opísal, ako sa dostal z horiaceho lietadla až na zem. Po neúspešnom pokuse otvoriť dvere šachty predného podvozku vyskočil z lietadla cez bombovnicu. S otvoreným padákom dopadol do korún stromov severne od Veľkej Lúky.
Ostatných členov posádky nenašiel
Aby sa vyslobodil, musel sa odrezať z popruhov padáka. Po dopade na zem sa okamžite snažil nadviazať kontakt s ostatnými členmi posádky, čo sa mu nepodarilo. Pobral sa teda kde ho oči viedli.
Po krátkom rozhovore požiadal Kujana, aby s ním išiel hľadať ďalších členov posádky, ktorí mali dopadnúť neďaleko, ale aj jeho padák. Hľadali až do súmraku, ale nič nenašli. Kujan kvôli bezpečnosti zaviedol letca na noc k Jurajovi Bohušovi (Kňazovie).
Na druhý deň zavčasu ráno vybrali sa bratia Bohušovci spolu s bratrancom Ondrejom Bohušom so sekerami na pleciach hľadať zoskočených letcov. Cestou sa zastavili na Hronseckom majeri u gazdu Černického, kde našli druhého Američana. Bol to Kenneth L. Faulk. Tiež pristál v korunách stromov. Pomocou kompasu sa pustil na juh smerom na Vlkanovú.
Cestou z majera do Veľkej Lúky spozorovali v priekope nad Závozom, že sa pod borievkou niečo belie. Bol to pokrútený padák a pri ňom učupený tretí americký letec. Bol to prvý pilot lietadla Keith M. Abbott a bol silne podchladený.
Pristál na rozoranom poli, rýchlo zmotal svoj padák a vbehol do blízkej rokliny, kde zostal 24 hodín zabalený v padáku. Keď videl sekerami ozbrojených chlapov, zdvihol ruky hore. Triasol sa od zimy, pretože celú noc strávil v daždivom počasí.
Ondrej Bohuš zaviedol letca do krajného domu do Luptákov, kde mu poskytli jedlo a oblečenie. Ďalších členov posádky už vo Veľkej Lúke a v okolí nenašli. Teraz išlo o ich ďalšiu záchranu. Tí, čo sa zapojili do záchrannej akcie, si uvedomovali veľké nebezpečenstvo najmä preto, že v obci boli aj Nemci.
K večeru potom odviedol Bohuš s Kujanom týchto dvoch letcov na Hronsecký majer k Čarnickému, kde sa skrýval K. L. Faulk. Hľadali pre nich rýchlo bezpečnejší úkryt, pretože nemecké gestapo po letcoch už pátralo a povrávalo sa, že niektorých členov posádky lietadla už aj zaistilo pri Zvolene.
Tridsaťjeden dní u vdovy
Večer 15. decembra išiel Ján Bohuš so sestrou (učiteľkou) na Hronsecký majer k Černickému pre letcov, aby ich oddelene umiestnili na iných miestach. Letci však s takým návrhom nesúhlasili, chceli zostať spolu.
Doviedli ich k Jánovi Kmeťovi do susednej dediny Sampor, ktorý už vopred prisľúbil pomoc. Medzitým sa však do dediny premiestnila nemecká tajná polícia a preto museli späť do Veľkej Lúky.
Všetci traja letci nocovali u Bohušov. Ďalší pobyt v tomto dome bol pre letcov veľmi nebezpečný, pretože rodina bola pod dozorom z nemeckej strany pre ich známu odbojovú činnosť. Učiteľka Bohušová napokon poprosila o pomoc vdovu Júliu Príbojovú. Ochotne letcom poskytla úkryt a opatrovala ich 31 dní do 15. januára.
Traja mladí „chlapci“, americkí piloti, prežili u nej aj krátky pobyt nemeckých dôstojníkov, skrývajúc sa vo vedľajšej izbičke. Zvonku pripomínala zanedbanú komôrku na potraviny, kde do okna už dávnejšie z opatrnosti zavesila nie zvlášť čistú záclonku a vyložila zaváraniny.
Júlia Príbojová spomínala, že Nemcov v dome nemala. Uprosila richtára, aby ich k nej neposielal. Ale nakoniec sa predsa len krátko pred Vianocami na pár dní v dome ubytovali.
Ubehlo 90 rokov od vzniku letectva na Pohroní. Pozornosť medzi letcami vzbudila jediná pilotka Čítajte „Mám už v dome Nemcov,“ hovorila tajomne chlapcom, „a dám vás im, keď nebudete dobrí.“ Samozrejme, že žartovala.
Bola to odvážna žena. Dokonca striedavo chodila s Američanmi aj na prechádzky. „Nebála som sa. Keby som chodila vystrašená, hneď by to každý na mne zbadal. A povedala som si, že keď má človek zomrieť, nuž nech zomrie veselo,“ spomínala.
Nadišli Vianoce. Aj u Príbojov sa pripravovali v skromnosti podľa zaužívaných slovenských tradícií. Nechýbal stromček a stolovanie pre piatich.
Prizvala aj svoju 13-ročnú dcérku Boženku, ktorá dlhšiu dobu prebývala u príbuzných v susednej dedine v Rybároch. Zasvätila ju do situácie, že koho ukrýva a že to nesmie nikomu prezradiť. Najmä keby sa to dozvedeli Nemci, tak jej mamičku zastrelia.
Dievča pochopilo, že by mu bolo zle, keby po otcovi aj matku stratila. Keď už bolo k večeri všetko pripravené, prišli Nemci. Tí, čo u nej bývali.
„A koho že tu ešte máte, keď ste v dome samotná,“ prekvapení sa pýtali. „Aspoň na Vianoce nechcem byť sama, tak som si pozvala dcérku a troch priateľov,“ pohotovo odpovedala.
Mala šťastie, Nemci uverili. Treba povedať, že to boli slušní a zdvorilí ľudia, popriali pekné sviatky a odišli. Po ich odchode zavolala chlapcov k prestretému vianočnému stolu s dobrotami, ktoré pripravila.
Riskovali a pomáhali aj ďalší
Boli to veselí mládenci, tak 20- až 22-roční, radi si zažartovali. Ten večer ich veľmi dojal, pripomínal im teplo domova. Dobre sa cítili, len keby mohli domov podať správu, že žijú a sú v bezpečí. To, pravda, nijako nešlo.
Riskovali a pomáhali aj ďalší z Veľkej Lúky, hlavne tí, čo vedeli, že ukrýva Američanov. Záslužný čin Júlie Príbojovej podporoval aj evanjelický kňaz Pavel Hronec z Hronseku, ktorý jej poslal 500 korún a cigarety.
Podporovali ju aj miestni gazdovia Ján Sedliak a Pavel Bohuš Kňazovie a, samozrejme, jej blízka rodina.
Situácia na fronte sa pre nemecké vojská vyvíjala nepriaznivo. Keď sa front blížil, Nemci brali mužov. Prišla hláška, že aj vo Veľkej Lúke sa chystá záťah gestapa a veľké domové prehliadky. Júliu Príbojovú veľmi znepokojila. Rozmýšľala, čo robiť.
Rozhodla sa, že Američania musia do hôr k partizánom. Ale nevedela, kde presne partizáni sú a ako to urobiť. Bála sa, aby ich neposlala do nešťastia.
Odvážila sa na túto tému prehovoriť s miestnym poštárom Martinom Zemkom, o ktorom vedela, že je spoľahlivý a vie udržať tajomstvo. Musela sa mu priznať.
Poštár prisľúbil pomoc. Cez kamaráta, ilegálneho pracovníka Ondreja Valockého z neďalekej dediny Sielnica nadviazal spojenie s partizánmi v sielnických horách, ktorí boli ochotní prijať amerických letcov k sebe.
Nechcelo sa im odísť
Po dohovore večer 16. januára 1945 prišiel Valocký pre letcov a spoločne s bratom učiteľky Zuzany Bohušovej a Ondrejom Bucholcerom odviedli letcov do Sielnice. Odtiaľ ich Valocký sám dopravil do tábora partizánov v kremnických horách.
Chlapcom sa veľmi nechcelo odísť, ale pochopili situáciu, že sa nemôžu zahrávať so svojimi životmi a ohroziť aj životy svojich záchrancov. Opustili svoj úkryt v hodine dvanástej, keďže Nemci boli už u susedov.
Aj po odchode posielali ľudia letcom prostredníctvom povozníkov z Veľkej Lúky potraviny, cigarety a ďalšie potreby. Dokonca sa za nimi do hôr vybrala aj Júlia Príbojová s batohom na prilepšenie s predstieraním, akoby išla pre drevo.
Druhý raz sa za nimi vybrala aj s učiteľkou Zuzanou Bohušovou, ale Američania tam už neboli. Dozvedeli sa, že ich presunuli do hôr nad dedinou Kováčová. Včlenili ich do partizánskej jednotky Rudolfa Schubera (partizánskej brigády kpt. Jána Nálepku).
Pobrali sa za nimi do neďalekej Kováčovej. Jeden z partizánov, ktorého stretli, im vysvetlil, kde a za kým majú ísť. Stretli sa s veliteľom jednotky Schubertom, ktorý im zo začiatku nedôveroval, zrejme z opatrnosti, a popieral, žeby v jeho jednotke nejakí Američania boli.
Z oslobodenia sa tešili aj americkí letci
Ale zakrátko sa všetko vyjasnilo, chlapci sa objavili. Ženy natešené, že sú v poriadku, im odovzdali, čo v batohu priniesli. Chlapci im pri rozlúčke prisľúbili, že keď sa vojna skončí a oni to prežijú, a šťastne sa vrátia domov, určite sa ozvú. A rozišli sa.
Americkí letci sa u partizánov zdržali do príchodu sovietskych a rumunských oslobodzovacích jednotiek. Boje v údolí Hrona od Zvolena po Banskú Bystricu sa odohrávali od 14. do 26. marca 1945. Oslobodené bolo mesto Zvolen aj dediny Kováčová, Hájniky, Rybáre, Sielnica a Veľká Lúka. Z oslobodenia sa tešili aj americkí letci.
Všetkých troch 21. marca 1945 premiestnili cez Zvolen a Lučenec do mesta Tura v Maďarsku. Ich cesta ďalej pokračovala cez Rumunsko do ruskej Odesy. Tam sa nalodili 21. mája 1945 na cestu domov spolu s ďalšími americkými letcami, zostrelenými na Slovensku.
