ZVOLEN. Fotografii sa venuje už viac ako 12 rokov, no jej vášeň pre fotenie sa začala už v detstve, keď si so záujmom prezerala otcov starý fotoaparát.
Svoju prvú zrkadlovku si kúpila po narodení detí, ktoré sa zároveň stali aj jej prvými modelmi a zdrojom inšpirácie.
Postupne však objavila čaro portrétov a štýlu boudoir (fotenie žien v spodnej bielizni, umelecký akt, pozn. red.), ktoré sa stali jej prioritou.
Dnes pracuje s klientmi z celého Slovenska, pričom sa stále učí a rozvíja. Fotografiu vníma ako spôsob, ako ľuďom umožniť vidieť ich najlepšie stránky. Každé fotenie je pre ňu možnosťou zachytiť jedinečnosť každého človeka.
Lenka Cabadajová zo Zvolena prezradila, čo ju na portrétoch fascinuje, ako si vyberá miesta pre svoje zábery a čo všetko dokáže jeden portrét povedať o človeku.
K fotografovaniu sa dostala náhodou
Lenka sa narodila v Prahe a po roku 1989 sa jej rodičia rozhodli vrátiť do rodnej hrudy, na Oravu. Po príchode na Slovensko to mali so sestrou náročné.
„Mala som päť rokov. Dosť dlho trvalo, kým nás slovenské deti prijali, keďže sme rozprávali po česky. Odmalička ma fascinovali zvieratá. Môj otec cvičil nemecké ovčiaky pre obranné zložky a niektoré sa dostali aj do zahraničia. Ako deti sme sa mu o tento zverinec starali. A ako to býva, už sa čo-to na vás ´nalepí´,“ priznala s tým, že aj ona snívala o rovnakej práci.
Strednú školu jej ale vybral otec, okolo fotografie alebo nemeckých ovčiakov sa však ani nemihla.
Vo Zvolene vyrastá génius. Trinásťročný chlapec zostavil robota a ovláda ho gestami Čítajte „Prihlásili ma na odbor obchod a podnikanie v Oravskom Podzámku. Priznám sa, vôbec ma tá škola nebavila. Krátko po maturite, veľmi mladučká, som sa vydala a odišla s manželom žiť do Zvolena kvôli jeho práci. Chceli sme byť spolu. Narodili sa nám dve krásne a zdravé deti Denisko a Miška,“ opísala fotografka.
Fotoaparát ju ale fascinoval od útleho detstva. Obdivovala jeden otcov, ktorý na polici ležal v koženom puzdre.
„Fotil s ním veľmi málo, ale fotky si vedel vyvolať sám. A ako mi roky ubiehali, vydala som sa, narodili sa mi deti a kúpila som si moju prvú základnú zrkadlovku s dvoma pevnými sklami.“
Najprv fotila iba svoje deti, kvety pri východe slnka a neskôr oslovila aj svoje sestry.
„Vďaka nim som zistila, že ma najviac fascinuje fotiť ženské portréty a boudoir, čo mi vydržalo až dodnes. Neskôr som absolvovala niekoľko špecializovaných kurzov na Slovensku a v Českej republike. No najviac som získala od jednej americkej fotografky, ktorá pôsobí v tejto brandži ako portrétový fotograf zhruba 30 rokov. Bývam vo Zvolene, ale zákazky na fotenie mám z rôznych kútov Slovenska a občas aj Rakúska,“ doplnila.
Nestratí sa ani medzi svetovou konkurenciou. Dôkazom je aj niekoľko súťaží, do ktorých sa zapojila.
„Nie je nič krajšie, ako keď si v niektorom periodiku môžete pozrieť svoje snímky. To potom hreje pri srdiečku. Ja som niekoľkokrát zaslala snímky do súťaže v mesačníku Digitálni foto, ktorý vychádza dodnes. Je to stále jeden z najčítanejších odborných magazínov o fotografovaní s mnohými radami pre fotografov. Podarilo sa mi umiestiť s tromi fotografiami v rôznom období. Získala som prvé, druhé a štvrté miesto medzi fotografmi z celého sveta.“
Fotografovanie prirovnáva k maľovaniu
„Tak, ako každý maliar, aj fotograf má svoj vlastný štýl, niečo, čím sa odlišuje od ostatných. Samozrejme, že aj my fotografi máme svoje vzory, učíme sa od nich, ale vždy v našich dielach ostane niečo naše. A áno, blízki mi vravia, že nedám na názor druhých, ale vždy si spravím po svojom,“ opísala s úsmevom autorka originálnych portrétov.
Hovorí tiež, že každý fotograf na svete na svojich výsledných dielach zanecháva svoj rukopis. Aj keď zvolia rovnakú techniku či uhol, najväčšie rozdiely vždy nastávajú pri ich úprave.
„Niekedy aj obyčajné orezanie snímku je u každého iným štýlom. Pri fotení portrétov sama nastavím zákazníka do pózy, ktorá mu najviac pristane. Ale nielen samotné fotenie, ale aj práca na sociálnych sieťach je u nás rôznorodá. Keď si spomeniem, ako som začínala ja - kupovanie kníh, zahraničných kurzov, hodiny a hodiny učenia. Nebolo to také jednoduché ako dnes,“ ozrejmila.
Po rokoch sa snaží iným poradiť práve ona. Modelov usmerňuje pri pózovaní a fotografom prezrádza svoje triky. No nevadí jej to. Nemá pocit, že by ju niekto „vykrádal“.
„Známi sa ma pýtajú, prečo odkrývam svoje know-how. Neberiem to tak. Robím to s radosťou, že aj človek neznalý problematiky sa pokúsi vytvoriť svoj vlastný portrét,“ dodala.
Začínala v provizórnom ateliéri
Na prvých zhotovených snímkach boli jej dve deti. Opisuje, že to miestami bolo až komické, pretože im za každé fotenie sľúbila odmenu.
