SLIAČ. Svoj život zasvätil lietadlám. Jeho väčšiu časť bol profesionálne i bytostne spojený so sliačskym letiskom Tri Duby.
Nikdy nepôsobil vo vrcholových funkciách vojenského letectva, on v nich ani nikdy netúžil byť, ale tri desaťročia, od 50. a 70. rokov minulého storočia, patril k akrobatickej špičke československého vojenského prúdového letectva.
František Garaja by sa v tomto roku dožil devätdesiatpäť rokov. Narodil sa 2. novembra 1929 na južnej Morave neďaleko Uherského Brodu v malebnej dedinke Dolní Němčí v katolíckej rodine Garajovcov, mladým manželom Jozefovi a Márií ako prvorodený syn, ktorý dostal meno po dedovi.
Bol nadaným študentom
Živo sa zaujímal o techniku rôznych smerov. Vyhľadával technické novinky v dostupnej literatúre. Záver štúdií absolvoval v ťaživej atmosfére rozpútaného požiaru 2. svetovej vojny.
„Za neuposlúchnutie nariadenia veliteľstva protektorátu a povinnej účasti na prácach pre ríšu jeho otcom, stal sa na jeden mesiac rukojemníkom v rukách gestapa v Uherskom Hradišti so všetkými negatívnymi fyzickými a psychickými dôsledkami, ktoré mu ostali natrvalo zapísané v pamäti,“ opísal milovník histórie a autor leteckých publikácií Emil Šimončík.
Jeho životným cieľom a chlapčenským snom bolo zaoberať sa lietadlami a na nich aj lietať. „Snažil sa vykonštruovať z papiera rôzne tvary lietadiel a s týmito uviazanými špagátom o palicu preháňal sa po lúkach za dedinou s presvedčením, že raz i on bude sedieť a lietať, ale v ozajstnom lietadle.“
Cesta bola tŕnistá, no odhodlanie mu nechýbalo
„Ako 15-ročný sa v novinách Rudé právo dozvedá, že v Prahe je na tú dobu špičková fabrika na výrobu leteckých motorov Waltrovka. A neváhal, vykonal prvý rozhodujúci krok svojej celoživotnej kariéry,“ priblížil historik.
Pilot a akrobat František Garaja. (zdroj: Emil Šimončík)Na sklonku leta 1944 začal v tejto fabrike ako učeň v odbore zámočník a letecký mechanik. Začal postupne vnikať do tajov leteckých motorov, spoznávať princípy a funkčnosť jednotlivých agregátov a zákonitosti, ktoré dokážu tento motor osadený do draku lietadla vyniesť k oblakom.
„Na sklonku učebnej doby vedel o motore lietadla takmer všetko. Vypracoval sa na veľmi schopného leteckého mechanika. Jeho zručnosť a odborné kvality si všimli aj starší, skúsenejší mechanici a s uznaním ho prijali do kolektívu.“
Tam naplno prepukla jeho láska k lietadlám, k letectvu a k lietaniu. Čím viac spel k dospelosti, tým viacej v ňom horela túžba stať sa pilotom z povolania. Perspektívu a uplatnenie videl vo vojenskom letectve.
„Ešte krátko pred vyučením si podáva prihlášku na strednú vojenskú leteckú školu v Olomouci. Nasledovalo sklamanie. Neprijali ho z dôvodu jeho neplnoletosti,“ opísal Šimončík. Po roku prihlášku podal opäť, tentoraz s kladnou odpoveďou.
„Počet záujemcov o pilotnú školu bol v tom čase aj otázkou určitej prestíže, osobného imidžu, ale z toho množstva mládencov, ktorí sa chceli dostať do výšok, nie všetci preukázali schopnosti zvládať nároky budúceho pilota.“
Splnil sa mu sen
Františkovi Garajovi sa definitívne naplnil sen z detstva. Po dvojročnom výcviku sa stal vojenským pilotom so štvorročným záväzkom. Jeho prvým lietadlom, na ktorom začal lietať, bolo vrtuľové lietadlo C-2 Arado.
„Jeho osobnostné predpoklady, veľmi dobré teoretické vedomosti, skúsenosti z praktického lietania boli určujúce pre jeho zaradenie do ďalšieho výcviku v Škole pre učiteľov lietania v Olomouci. Na sklonku 50. rokov bol ich veľký nedostatok, lebo každý učiteľ mal pridelených 6 až 8 žiakov a od polovice roku 1946 boli v súčasnom leteckom výcviku vždy dva turnusy, v turnuse bolo 40 až 60 žiakov,“ vysvetlil Šimončík.
Ubehlo 90 rokov od vzniku letectva na Pohroní. Pozornosť medzi letcami vzbudila jediná pilotka Čítajte Na dnešný Sliač bol prevelený s poslaním učiteľa lietania k 5. leteckému školskému pluku. Neskôr bol povýšený do hodnosti podporučík.
„Písal sa rok 1953, keď na Troch Duboch a v obci Rybáre natrvalo zapúšťa korene a nachádza druhý domov. V neskoršom veku v kruhu svojich blízkych často spomínal na tieto chvíle. Tou ohromnou silou, ktorá ho pripútala k týmto miestam bolo predovšetkým lietanie, práca učiteľa lietania v kolektíve skvelých priateľov na letisku Tri Duby,“ opísal autor historických publikácií.
Rád trávil čas prechádzkami v lesoparkoch Sliačskych kúpeľov a posedeniami pod rozkvitnutými lipami, gaštanmi spoločenskej dvorany. Boli to miesta kde relaxoval a nachádzal psychickú silu, tak potrebnú k práci pilota.
Práve tu sa zoznámil s mladou učiteľkou Valériou Linderovou, s ktorou si povedali aj spoločné „áno“. Istý čas bol ich domovom Zvolen a bývali u jej rodičov. Po ukončení výstavby vojenských bytov sa presťahovali do známeho prostredia pod kúpeľmi.
V celoživotnom harmonickom vzťahu s manželkou Valériou vychovali a do života pripravili dcéry Dagmar, Ingrid a Adrianu.
„Na sklonku roku 1954 došlo k redukcií školských leteckých plukov. Z pôvodných šiestich školských plukov ostali iba dva. Technika išla aj v tom čase stále dopredu a prišla éra prúdových lietadiel. Prúdové lietadlá MiG-15 priniesli v tomto čase do čs. letectva novú kvalitu. Svojou obratnosťou, letovými vlastnosťami a prevádzkovou spoľahlivosťou prekonávali aj mnohé západné vojenské prúdové lietadlá," opísal Šimončík.
