„Niekedy nič nenasvedčuje tomu, že sa život zmení od základov, nijaké znamenie, nijaké tušenie ani sen, vôbec nič. Iba to príde. Tak ako v to októbrové ráno, sotva mesiac po tom, čo som dovŕšila dvanásť rokov...“
Týmito vetami sa začína prvá kapitola románu zvolenskej spisovateľky ERIKY JARKOVSKEJ Nemecká krv, ktorá v uplynulých dňoch vyšla vo vydavateľstve Enribook.
Hlavní hrdinovia tohto historického románu sú autorkini predkovia. Neurobili dieru do sveta, nezanechali významné objavy, umelecké diela ani závratné majetky. Avšak ostali po nich potomkovia, spomienky a rodinné hodnoty – ako po iných karpatských Nemcoch, ktorí celkom prirodzene považovali Slovensko za svoju domovinu.
Citlivo vyrozprávané životné príbehy, poznačené silnou túžbou po slobode a uznaní identity, a to najmä po skončení druhej svetovej vojny, sa dotýkajú srdca. Čítať Nemeckú krv je zážitok aj pôžitok, striedanie pocitov smútku, radosti či hnevu. Prežívať s hrdinami a hrdinkami ich životy často aj bolí, no neprestanete čítať, až kým sa nedostanete k posledným slovám príbehu: „Vedno ty a ja. Už navždy.“
S autorkou sme sa (nielen) o knihe Nemecká krv porozprávali krátko pred jej vydaním.
Asi pred dvomi rokmi ste si takto povzdychli: „22 500 slov a som asi len v štvrtine príbehu. Toto bude zase rozsiahly román. Ja už fakt neviem písať málo“. Čiže už vtedy ste vedeli, či predpokladali, že vaša nová kniha sa, obrazne povedané, nesprace do kabelky?
Áno, predpokladala som, že to nebude kniha z tých „dvestostranových“, pretože som vedela, koho presne chcem poveriť rozprávaním príbehu a čo chcem zverejniť. Keďže sú v knihe štyri hlavné postavy, u každej som si určila koncept, napokon ako pri každej knihe; čo chcem, aby sa čitatelia dozvedeli, respektíve, aké udalosti danej doby by mal spoznať. A to sa nedalo odbudnúť len pár stranami. Vedela som, že každá postava zaberie v knihe minimálne sto strán. Napokon to bolo ešte aj viac.
Ako dlho ste dávali dokopy konečných vyše štyristo strán a presne 112 557 slov Nemeckej krvi?
Bolo to zhruba štrnásť mesiacov hrubého písania. Nasledovala asi trojmesačná odmlka, počas ktorej som sa venovala písaniu iného románu, aby som si od Nemeckej krvi prečistila myseľ. Potom nasledovala fáza druhého môjho čítania, škrtania a dopisovania, pokým sa to dostalo ku korektorke a následne už len zakomponovávanie jej postrehov a opráv. Takže Nemeckej krvi som venovala zhruba šestnásť mesiacov práce. A to do nich nerátam zalomenie a návrh obálky a ešte posledné úpravy krásy.
V Nemeckej krvi, rovnako ako vo svojich predošlých románoch, s výnimkou knihy Mŕtvi nemôžu milovať, sa vraciate do minulosti a dej staviate na skutočných ľuďoch a ich príbehoch. Kedy a čo vám vnuklo myšlienku napísať knihu o svojich predkoch?
Nemecká krv. (zdroj: Erika Jarkovská)Tou myšlienkou som sa zaoberala už dávnejšie, písanie Nemeckej krvi som plánovala ešte počas tvorby historických príbehov z prostredia Ameriky. Keďže som poznala životné osudy mojich príbuzných, povedala som si, že by mohli alebo mali čo povedať aj iným, a že keď mám tú možnosť a schopnosť písať, musím ju využiť.
Zároveň som to plánovala ako pamiatku na prastarých a starých rodičov aj môjho otca a mamu, v neposlednom rade aj ako poctu rodnej obci a obyvateľom nemeckej národnosti, ktorí z nej boli nútení odísť na konci druhej svetovej vojny a krátko po nej na základe Benešových dekrétov. Ale kniha je venovaná, pochopiteľne, aj všetkým tým, ktorí v nej žijú dodnes.
Dedinka Turček, v ktorej sa odohráva dej románu, je vaša rodná, prežili ste v nej detstvo.
V Turčeku som žila pätnásť rokov, potom som, takpovediac, vyletela z hniezda. Šla som študovať a neskôr pracovať do iných miest, v jednom z nich som ostala žiť. Turček som počas svojho detstva vnímala snáď ako každé dieťa, brala som ho ako obec, v ktorej som bývala s rodičmi a súrodencami, nijako výnimočne. A ako adolescent som z nej, taktiež ako mnoho iných, túžila vyletieť do sveta.
Až s odstupom času som vnímala a vnímam Turček ako miesto, kde ostali moje korene, spomienky, zážitky, nostalgia, radosti aj smútky, vône a taká tá ťažko opísateľná atmosféra, ktorú je cítiť každým pórom tela. V plných dúškoch ju nasávam pľúcami a hruď mi napĺňa eufória, len čo prekročím hranicu obce.
Ktoré miesta v Turčeku či okolí vám stále zostávajú v pamäti? A ktorí ľudia, zážitky?
Časť obce Horný Turček, hoci teraz je to jedna obec, ale do roku 1951 boli obce dve, mám v pamäti uloženú najmä v súvislosti so základnou školou a s tou sa mi zákonite spájajú učiteľky, ktoré ma učili do piatej triedy.
Najmä však riaditeľ školy, skvelý pedagóg a človek, neskôr aj predseda miestneho národného výboru pán Hrivnák, ktorý ma v miestnej sobášnej sieni aj sobášil. Pochopiteľne, sú to ďalej moji spolužiaci a kamaráti ako z Horného tak z Dolného Turčeka, s ktorými som prežila detstvo a ukončila základnú školu v neďalekej Hornej Štubni, ktorú taktiež spomínam v knihe.
V pamäti mám uloženú najmä Gabiku Žabkovú, teraz Ďurecovú, ktorej priateľstvo ma sprevádzalo temer celé detstvo a ktorá ma priviedla k láske ku knihám, pretože sme spolu čítavali ako knihy z ich domácej knižnice, tak z obecnej a viedli spolu o príbehoch dlhé debaty. Navyše jej rodičov som mala veľmi rada, jej maminka ma učila v tretej triede a otec bol lesný inžinier.
Potomkovia bývalých obyvateľov obce, ktorí boli nútení po druhej svetovej vojne opustiť svoje domovy, sa každý rok stretávajú. Chodievate na tieto stretnutia?
Každoročne sa koná Hauerlandfest a zakaždým ho organizuje iná obec z Hauerlandu, v auguste to bol už tridsiaty druhý ročník a konal sa v Hornej Štubni. Dosiaľ som sa týchto stretnutí nezúčastnila, tohto roku to bola moja premiéra.
Aké dojmy vo vás zanechal Hauerlandfest?
Veľmi milé, ale najmä pôsobivé. Keď som sledovala vystúpenia jednotlivých speváckych či tanečných zborov a počúvala piesne v nemčine, švábčine či inom hauerlandskom nárečí, veru, bublala moja nemecká krv a plesalo srdce. Podvedome som čakala, že sa medzi zúčastnenými mihnú aj mne dôverne známe tváre – starých rodičov či otca.
Kto z vašich príbuzných musel v tých pohnutých časoch odísť a kto v Turčeku žije dodnes?
Pred koncom druhej svetovej vojny, vo februári 1945, museli odísť všetci nemeckí občania od 16 do 60 rokov do evakuácie, zväčša do Čiech, ale aj do Rakúska či do Nemecka. Toto sa týkalo mojich starých rodičov, lebo prastarí už boli vo veku nad 60 rokov. Ešte predtým v jeseni 1944 boli od rodín odtrhnuté všetky školopovinné deti a odvezené na prevýchovu do Nemecka. Toto sa zas týkalo môjho otca a jeho súrodencov. Avšak kvôli postupu americkej armády zo západu smerom na Československo sa ďalej ako do Sudet nedostali.
Našťastie ich tam prostredníctvom Červeného kríža našli rodičia a spolu sa vrátili domov. Viac ako tisícka obyvateľov sa však po skončení druhej svetovej vojny do Turčeka nevrátila a v lete roku 1946 následne došlo k vysťahovávaniu obyvateľov nemeckej národnosti na základe Benešových dekrétov. Toto sa už týkalo všetkých nemeckých občanov bez rozdielu veku. Avšak vďaka chaosu či nezrovnalostiam v papieroch, ako aj tomu, že mnoho Nemcov z Turčeka sa zapojilo do protifašistického odboja počas SNP, príslušníci týchto rodín napokon neboli deportovaní. Neviem už, akým pričinením sa to stalo, ale moji starí rodičia s deťmi ostali napokon v Turčeku, nemali to však zďaleka ľahké.
V podstate prišli o dom a majetky, boli Nemcami bez práv aj štátneho občianstva. To im bolo priznané až v máji roku 1953. A kto v Turčeku z mojej priamej rodiny žije dodnes? V podstate už nik, donedávna to bol ešte brat s rodinou, avšak v júli tohto roku po závažnej chorobe nečakane umrel.
Informácie o histórii Turčeka a Hauerlandu pre svoju knihu ste zrejme čerpali aj zo spomienok svojich príbuzných.
Ako dieťa som sa o históriu svojich predkov a celkovo o dejiny Turčeka nezaujímala. Napokon, vyrastala som v iných časoch (1965 – 1980) a na zreteľ sa brali alebo vyzdvihovali iné udalosti doby a histórie. Prakticky som ani nepátrala po predkoch a svojich koreňoch. Napríklad otec, hoci sa s rodičmi zhováral iba po nemecky, alebo presnejšie dialektom Hauerlandu švábčinou, mňa ani mojich súrodencov túto reč nenaučil. Ťažko povedať prečo, môžem sa len domnievať, že s rešpektom k tomu, čo musel po vojne ako Nemec na slovenskom území prežívať, od tohto úmyslu upustil, aby nám, nebodaj, nespôsobil ťažkosti v budúcnosti.
Ale to je len moja domnienka. O históriu rodnej obce a kraja som sa podrobne začala zaujímať až v súvislosti s písaním tejto knihy. Pokým otec žil, ťahala som z neho spomienky a veľa mi pomohol jeho brat Viliam, ktorý žije v Čechách a v liste mi napísal súhrn všetkého, čo si pamätal a ako danú dobu vnímal on. Dokonca mi poslal rodokmeň, ktorý zostavil až do piatej generácie dozadu, čím mi nielen pomohol pri pátraní po predkoch, ale ma aj veľmi potešil.
Vaši rodičia, starí rodičia, prastarí rodičia, všetci sú rodáci z Hauerlandu. Vaša krv je teda nemecká?
