HRIŇOVÁ. Mária Gulovičová. O jej pôsobení v SNP dlhé desaťročia vedel málokto. Ťažko si čo i len predstaviť, čo všetko prekonala mladá žena v dennodennom smrteľnom nebezpečenstve. Po vojne sa rozhodla pre život v USA.
Mária Gulovičová sa narodila 19. októbra 1921 v dedine Jakubany neďaleko Starej Ľubovne, kde bol jej otec gréckokatolíckym kňazom a mama učiteľkou. Poslali ju do kláštora. Jeho prísnosť sa jej nepáčila. Odišla k tete do Viedni, kde sa vyučila za krajčírku. Život vo veľkomeste ju nadchol.
Po návrate domov odmietla návrh rodičov, ktorí jej vybrali ženícha - mladého farára. Rozhodla sa stať učiteľkou ako matka. Po absolvovaní gréckokatolíckeho učiteľského inštitútu v Prešove učila v Jarabine neďaleko rodnej dediny. Bolo to v čase nástupu totalitnej moci a rozdelenia Československej republiky.
Nepáčil sa jej nový režim paktujúci s Hitlerom a rozpínavosť spišských Nemcov. Keď jej kolegu poslali na nútené práce za to, že odmietol hajlovať, znechutená si v máji 1943 našla nové miesto v škole v Hriňovej.
Na jar nasledujúceho roka ju nečakane navštívila sestra Marta s rodinným priateľom, majiteľom prosperujúcej píly Júliusom Goldbergerom. Ako Žid sa obával perzekúcií a Máriu požiadal, aby aspoň na krátky čas ukryla jeho sestru s jej päťročným synom. Nebola tým nadšená, ale pomohla.
Nebezpečné poslanie
Našiel sa udavač. Našťastie do Hriňovej prišiel vyšetrovať tento prípad kapitán slovenskej armády Milan Polák, ktorý bol zapojený do antifašistického odboja. Našiel pre nich novú skrýšu s tým, že šarmantnej učiteľke, ktorá ovládala päť jazykov vrátane nemčiny a ruštiny, navrhol, aby sa stala kuriérkou. Jedna z jej prvých úloh bola veľmi nebezpečná.
Poslali ju do Bratislavy, odkiaľ mala do Banskej Bystrice dopraviť kufor. Netušila, čo v ňom je. Do vlaku nastúpilo gestapo s jasným cieľom prehliadnuť batožinu cestujúcich. "Bola tam skupina dôstojníkov Wehrmachtu, ktorá obsadila kupé a flirtovala so mnou, čo som opätovala," spomínala s odstupom času.
"Hovorili: Slečna, chcete sedieť s nami? Urobili mi miesto a jeden dôstojník mi pomohol niesť kufor. Gestapáci pri prehliadke iba zasalutovali a odišli." Nemecký dôstojník jej dokonca pomohol s kufrom i na banskobystrickej stanici.
Sliačske letisko Tri Duby bolo pre svoju strategickú polohu zahrnuté do príprav povstania Čítajte Napriek tomu, že štátna polícia mala tušenie o jej aktivite, odvážila sa na "výlet" do hôr ako spojka organizátorov povstania s partizánskymi veliteľmi Veličkom a Jegorovom. Po vypuknutí SNP ju poverili tlmočením ruskej misii pri veliteľstve povstaleckej armády.
Správaním sovietskych dôstojníkov nebola nadšená, ale spriatelila sa s Tamarou, pre ktorú prekladala správy, ktoré ona v zašifrovanej podobe posielala na ukrajinský štáb partizánskeho hnutia do Kyjeva.
Na letisko Tri duby priletela americká misia. Jej úlohou bolo zachrániť letcov, ktorí boli zostrelení nad Slovenskom, a hľadať možnosti leteckej podpory povstaleckej armáde. Išlo o agentov OSS (Office of Strategic Services, predchodca dnešnej CIA). Väčšina z nich mala skúsenosti s bojom juhoslovanských partizánov proti nemeckým okupantom.
Niektorí mali rodové korene na Slovensku alebo v Maďarsku. Pred obsadením Banskej Bystrice Nemcami boli nútení ustúpiť do neznámych slovenských hôr, do ktorých sa po daždivej jeseni vkrádala krutá zima. V tejto ťažkej situácii sa im stala veľkou oporou práve Mária Gulovičová.
Na fotografii Mária Gulovičová. (zdroj: Facebook/SNP 1944 - Aké v skutočnosti bolo)V mrazivých zasnežených horách
Osudy amerických a britských agentov a letcov v SNP vari najpodrobnejšie zachytil Jim Downs v knihe Druhá svetová vojna: Tragédia OSS na Slovensku, ktorá vyšla v roku 2004 aj v slovenskom preklade.
Zhromaždil správy z archívov i z výpovedí tých, ktorí vojnové besnenie prežili. Čerpal hlavne z rozhovorov s Máriou Gulovičovou a z jej správ pre OSS.
S Američanmi sa stretla v Jegorovovom partizánskom tábore. Prijala ich ponuku, aby im pomohla ako tlmočníčka, ale aj znalkyňa slovenských hôr a ich obyvateľov, bez ktorých podpory - hlavne čo sa týka potravín - by v zasnežených horách nemali šancu prežiť.
V centre mesta sa bude strieľať. Zvolen pripravuje rekonštrukciu skutočných bojov v SNP Čítajte "Máriu každý miloval. Bola to neskutočne statočná mladá žena, ktorá sa vždy postarala o potraviny," spomínal po rokoch agent Bill McGregor.
Nie všetci mali dostatok fyzických a psychických síl, aby zvládli pochod v daždi, snehu, mraze a o hlade. Niektorí nevydržali, ale pri zostupe do podhorských dedín padli do rúk vojakov 218. jednotky abwehru známej pod názvom Edelweiss, ktorej velil zanietený rakúsky nacista šľachtic major Erwin von Thun-Hohenstein.
"V živote na ten deň nezabudnem," spomínala Mária Gulovičová na 11. november 1944, keď sa skupina spolu s partizánmi brodila snehom cez nízkotatranský hrebeň.
"Vietor fúkal tak silno, že prevracal ľudí. Naše obočie a vlasy sa premenili na cencúle. Naše šatstvo a obuv boli zmrznuté a tvrdé ako kameň. Nemala som rukavice a cítila som, že mi ruky pomaly mrznú. Nič sa s tým nedalo robiť. Popoludní sme boli všetci na smrť unavení, ale neodvážili sme si sadnúť ani na chvíľu. Neskôr sme videli partizánov, ktorí neodolali - a zmrzli na kosť. Po čase sme ich zrátali a bolo ich 83."
S Nemcami v pätách
Premrznutí sa prebrodili snehom do tábora česko-slovenskej paradesantnej brigády, ktorej velil plukovník Vladimír Přikryl. (V roku 1949 ho komunisti poslali na štyri roky do väzenia a ďalšie roky sa mohol živiť iba ako robotník.)
Pridelil im jednu chatku, v ktorej si mohli liečiť rany a omrzliny. 28. novembra jednotka Edelweiss prepadla tábor. Gulovičová spomínala na hrôzu, ako esesáci hádzali bezmocných ranených partizánov do horiacich domov. Zahynuli aj dve zdravotné sestry, ktoré vyčerpanej anglo-merickej skupine pomohli postaviť sa na nohy.
Pred nimi bol ďalší pochod v snehu a krutom mraze a noci pod holým nebom. V Mýte pod Ďumbierom prišli o dvoch kamarátov, ktorí zišli do dediny po potraviny. Jedným z nich bol Tibor Keszthelyi, Američan s maďarskými koreňmi, na ktorého Mária spomínala ako na blízkeho človeka.
Dediny obchádzali veľkým oblúkom v hlbokom snehu, ktorý sa im stal i lôžkom bez toho, aby sa mohli zohriať, keďže oheň by ich prezradil.
Skupinka sa na pokraji kolapsu 14. decembra priam doplazila na chatu na Homôľke nad dedinou Polomka.
Vianočný prepad
Okrem Márie bola v skupine i Margita Kocková, ktorá sa narodila slovenským vysťahovalcom v USA a slúžila v britskej rozviedke. Z chaty schádzali do horehronských dedín, najmä do Polomky, odkiaľ pochádzal radista Joe Horvat, takisto syn emigrantov, a v dedine mal sesternicu Annu a viacerých kamarátov, bývalých spolužiakov.
Potreboval dobíjať batériu, aby mohol posielať správy na základňu do Bari. Všetci dúfali v leteckú pomoc v podobe potravín a teplého oblečenia. Neprišla.
Blížili sa Vianoce. Aj v chate na Homôľke zavládla slávnostná štedrovečerná atmosféra. Nechýbal stromček ozdobený papierovými hviezdičkami a kúskami sviečky. Pripíjalo sa slivovicou, spievalo sa i tancovalo.
Polomčania márne varovali obkľúčených agentov, aby boli opatrnejší. Polomka sa zapĺňala nemeckými a maďarskými vojakmi, ktorí ustupovali pod náporom sovietskych a rumunských vojsk. Navyše Horehroním častejšie prechádzali nemecké hliadky. Thun-Hohenstein nezaháľal.
Chcel dostať amerických a britských agentov živých. V jeho jednotke boli nielen Nemci, ale i ukrajinskí a ruskí dezertéri a vyše 200 Slovákov pod velením neslávne známeho kapitána Ladislava Nižňanského, ktorý velil prepadu dedín Ostrý Grúň a Kľak v januári 1945. Major sa potešil, keď dostal správu, že nad Homôľkou spozorovali dym. Aj tentoraz sa objavili zradcovia alebo udavači.
Podľa niektorých zdrojov bol ním obuvník z Polomky, ktorého - hoci rodom Nemca - vnímal Horvát ako priateľa z detstva. Spomína sa aj Bandi Gönder, partizán, ktorý sa po hádke (vraj kvôli žene) vytratil z chaty pod Veľkým bokom a pridal sa k jednotke Edelweiss.
Údajne to bol on, kto na Druhý sviatok vianočný viedol po boku Thuna-Hohensteina trestnú výpravu na hrebeň Nízkych Tatier. V kolóne boli i chlapi z Polomky, ktorí pod trestom smrti museli niesť zbrane a muníciu.
Trestná jednotka sa obliekla do slovenských uniforiem, aby oklamala prenasledovaných. Našli ich absolútne nepripravených. Umývali sa, holili. Zrejme sa pripravovali na ďalších pochod. Nemali šancu na odpor. Ako zajatci zahynuli po mučení v koncentračnom tábore Mauthausen.
Kúpeľný hotel bol pre pražského architekta životným dielom. Navrhol ho od prvej tehly až po príbory Čítajte Za túto akciu pochválil Thun-Hohensteina samotný Himmler. Neušiel však zaslúženému trestu. Deviateho mája 1945 sa dostal do rúk sovietskych vojakov a 12. februára 1946 ho popravili guľkou do tyla v maďarskom meste Šopron.
Ťažká púť k slobode
Ďalším cieľom trestnej výpravy Edelweissu bola chata v sedle pod Veľkým bokom. Boli v nej väčšinou ranení partizáni, ktorí nemohli zutekať ani sa brániť presile. V chate bola vtedy i Mária a dvaja Američania a Briti. Zastavili sa v nej pri zostupe po potraviny do Malužinej. Podarilo sa im uniknúť dažďu guliek.
Silvester prežili v snehu a mraze pod holým nebom, zatiaľ čo v dedinách pod nimi Nemci streľbou vítali nový rok 1945. Potrebovali sa dostať cez Hron, čo sa im podarilo na druhý pokus s nedobrovoľným kúpeľom v studenej vode.
Štvrtého januára sa dostali do Rejdovej, ktorej sa Nemci a gardisti vyhýbali pre údajný týfus. Hoci bol front blízko, na radu miestnych obyvateľov sa rozhodli počkať na osloboditeľov v opustených banských štôlňach. Sloboda k nim prišla 23. januára.
Konečne sa mohli poriadne umyť, vyprať si oblečenie a vyliečiť rany. Ale museli aj vypovedať pred vyšetrovateľmi sovietskej rozviedky NKVD. Trvalo viac ako mesiac, kým sa celá skupinka dostala cez Maďarsko do Bukurešti, odkiaľ ich letecky dopravili do Talianska na základňu v Bari.
S americkým vyznamenaním i občianstvom
Máriu poslali ako tlmočníčku do oslobodenej Prahy, kde sa stretla s budúcim šéfom CIA Allenom Dullesom. Presvedčil ju, aby emigrovala. Dozvedela sa, že Nemci popravili jej sestru Martu, keď prepadli ich rodičovský dom.
Neodchádzalo sa jej ľahko, ale ktovie, ako by posúdil jej hrdinstvo pofebruárový režim. Jej otca odsúdili komunisti na dva roky nútených prác. Jeho "vinou" bolo, že odmietol prejsť na pravoslávnu vieru. Rodina musela opustiť faru.
V roku 1946 si Mária Gulovičová prevzala vysoké americké vyznamenanie Bronzovú hviezdu. Príbuzných na Slovensku mohla navštíviť až v roku 1970. Zúčastnila sa aj na oslavách 50. výročia SNP v roku 1994, keď prišla i do Polomky a na Homôľku.
Žila v Kalifornii pod poangličteným priezviskom Gulovich, kde sa živila ako realitná maklérka. Bola dvakrát vydatá a mala syna a dcéru. Pred pätnástimi rokmi, 25. septembra 2009, podľahla rakovine.
Roľníckych usadlostí sa zachovalo málo, v jednej izbe spávalo často aj niekoľko generácií Čítajte
