ZVOLEN. Hokejisti HKM Zvolen vykorčuľovali v úvode týždňa v rámci druhej časti letnej prípravy na ľad, kde budú ladiť formu smerom k novej sezóne.
Medzi najskúsenejších hokejistov trénera Martina Štrbu bude nepochybne patriť urastený obranca a obávaný bitkár Jozef Sládok, ktorý v uplynulej sezóne nosil na drese istý čas aj kapitánske céčko.
V 50 zápasoch uplynulého ročníka zaznamenal zvolenský rodák 5 gólov a 15 asistencií, so 114 trestnými minútami sa stal druhým najtrestanejším hráčom klubu.
Poctivý dríč bol členom mládežníckych reprezentácií, na istý čas na hokej zanevrel, odohral jeden profesionálny zápas v boxerskej kariére a cudzia mu nie je ani žiadna manuálna práca.
Najviac si cení víťazstvo v Memorial Cupe a titul so Zvolenom. Vzorom mi je otec, hovorí Michal Ivan Čítajte „Robil som za pásom, ale aj pomocné práce na stavbách, pracoval som aj na cintoríne, opravovali sme hroby, ale ich aj kopali,“ prezradil Jozef Sládok.
Nekompromisný bek sa v našom rozhovore obzrel za svojou kariérou, za momentmi, ktoré ho mrzia, ale za ktoré je aj vďačný.
V rozhovore sa dočítate:
- Prečo svojho času ako jediný hráč zo zámoria nedostal pozvánku do reprezentačnej dvadsiatky,
- z čoho je dodnes sklamaný a má problém sa s tým zmieriť,
- prečo na hokej zanevrel a z akého dôvodu si vybral box,
- ako si spomína na pôsobenie v Detve či Trenčíne a čo by chcel v kariére ešte dosiahnuť.
Možno málokto o vás vie, že ste si v roku 2005 zahrali na svetovom šampionáte do 17 rokov a v roku 2006 na MS do 18 rokov. Ako si spomínate na tie dva juniorské šampionáty?
Sú to pekné spomienky. Bolo to ešte pred mojím odchodom do zámoria. Aj keď som vždy hral fyzický hokej, vtedy som sa ešte na ľade nebil. Pozvánky do reprezentačných výberov od 15 do 18 rokov ma tešili. Mrzí ma však, že som nešiel do dvadsiatky.
Čo sa stalo?
Svoj prvý rok v OHL som prišiel do top tímu, s ktorým sme vyhrali ligu, hrali sme o Memorial Cup, takže som mal dlhú sezónu, skončila sa mi až začiatkom júna a domov som prišiel na svoje narodeniny.
Po tejto sezóne som mal ísť do kempu reprezentačnej dvadsiatky, mimochodom, išlo o premiéru projektu SR 20. Tréneri však boli v tom čase skeptickí voči pôsobeniu mladých hráčov v zahraničí a nechceli, aby sme odchádzali. Bolo nás pár, ktorí sme išli aj tak. Okrem mňa aj Milan Jurík a Marek Bíro. Chalani sa vrátili, ja som ostal vonku dlhšie. Podobne ako ja urobil napríklad aj Tomáš Marcinko, ktorý momentálne hráva v Brne.
Takže ja som ešte hral sezónu a dvadsiatka už mala prípravný kemp, na ktorom som sa nemohol zúčastniť, ale myslím, že tam vtedy viazla komunikácia s mojím bývalým agentom Miroslavom Michalekom. Do kempu ma ani nepozvali, čo ma mrzelo.
V tom čase som bol jediný hráč zo zámoria, ktorý nedostal pozvánku. Absolútne som to nechápal, lebo som vedel, že hokejovo som na to mal a nebolo to len o bitkách. V tíme bolo deväť obrancov, patril som medzi šiestich, ktorí pravidelne hrávali. Po tomto sa pre mňa dvere do reprezentácie zatvorili.
To je vskutku zvláštne...
Áno, boli to zvláštne kroky, ale treba na rovinu povedať, že bola aj iná doba. Vo Zvolene v tom čase hrávali mladíci ako Tomáš Škvaridlo, Ľuboš Velebný či Lukáš Jurík, ale nedostávali v áčku toľko príležitostí, ako by dostávali v dnešnej dobe. A to boli Škvaridlo s Velebným draftovaní do NHL.
Dnes médiá informujú na dennej báze aj o chalanoch, ktorí hrávajú nižšie zámorské súťaže, vtedy vyšiel jeden článok raz za čas. Teraz sú chlapci pod totálnym drobnohľadom, a to je podľa mňa len dobre, že sa im venuje toľko pozornosti a dostávajú priestor aj v reprezentácii.
Desať rokov nevyužívaný areál vo Zvolene začne opäť žiť. Domov vandalov zmenia na centrum sídliska Čítajte Raz dávno ste sa vyjadrili pre Plusku, že ste sa od malička mlátili aj na ulici, slovenskí tréneri vás za to nechávali sedieť, no zmenilo sa to až v Amerike. V zámorských súťažiach OHL a CHL ste strávili tri sezóny, v jednej z nich ste dokonca nazbierali 223 trestných minút. Ako si spomínate na vaše pôsobenie v zámorí?
Áno, to je pravda, že ma nechávali slovenskí tréneri sedieť. V sezóne 2007/2008 s 223 trestnými minútami som bol tuším aj najtrestanejším hráčom OHL. Podľa jednej už dnes neexistujúcej stránky som mal najviac trestov za bitky.
V 60 zápasoch som absolvoval 28 bitiek, čo vychádza jedna bitka takmer na každý druhý zápas. Celkovo to bola z mojej strany dobrá sezóna. V tom čase malo každé mužstvo dvoch aj troch bitkárov. Niektorí z nich stále hrajú v NHL.
V OHL ste dokonca nastupovali proti súčasným hviezdam NHL ako Stamkos, Tavares, Doughty. Keď sa na to pozriete spätne, je to také zadosťučinenie pre vás, že ste hrali s top hráčmi sveta?
Za New York Islanders ešte stále hrá napríklad aj Matt Martin, to bol prvý proti-hráč, ktorý mi zlomil nos. Hral som aj proti takým menám ako Milan Lucic, Ewander Kane, James Neal. Za náš tím chytal český brankár Michael Neuvirth, ktorý prerazil aj v NHL.
Je zaujímavé, že niektorí ešte stále hrajú na vrcholovej úrovni v najlepšej lige sveta. Ale rozhodne to nie je zadosťučinenie, skôr ma to mrzí, respektíve, som sklamaný sám zo seba, že som nedosiahol svoje ciele. A priznám sa, že stále mám problém sa s tým zmieriť.
Prečo ste sa už počas sezóny 2008/2009 vrátili naspäť na Slovensko?
Po troch sezónach, z ktorých som dve strávil v OHL a jednu v CHL, som bol zavolaný do kempu Milwaukee, čiže farmárskeho tímu Nashville Predators. Lenže ma dali do útoku, ale bral som akúkoľvek pozíciu, vtedy sa to proste tak robilo. Vôbec som to neriešil, chcel som urobiť všetko pre to, aby som uspel, a keďže som nebol draftovaný, vedel som, že cesta bude tŕnistá.
V Milwaukee sa mi nepodarilo presadiť, a tak som išiel do ECHL. Mal som vtedy tuším 21 rokov a uvedomil som si veľa vecí. Bol som bitkárom, ktorý vedel hrať hokej, lebo niektorí bitkári boli hokejovo naozaj slabí. Začal som si uvedomovať, že neviem, či sa chcem len biť s o 15 rokov staršími chlapmi. Nebál som sa toho, lenže som chcel aj niečo dosiahnuť. Ostať v ECHL, kde má každý tím niekoľko bitkárov, tĺcť sa so staršími chlapmi za pár dolárov, mi neprišlo správne.
