Matka dvoch synov a dcéry, s ktorými žije pod jednou strechou, to naozaj nemá ľahké. Napriek tomu, že jej deti sú dospelé, nemá sa o koho oprieť. Dcéra chodí na strednú školu a teda je finančne celkom odkázaná na ňu. Starší syn je nezamestnaný a dostáva sociálne dávky 1500 korún, mladší ani to. Po úraze s ním zamestnávateľ rozviazal pracovný pomer a zostal bez prostriedkov. „Kým som pracovala, dokázala som zabezpečiť všetky naše potreby. Nežili sme v prepychu, ale sme mali všetko, čo sme potrebovali,“ spomína pani Marta na dni, kedy sa mali relatívne lepšie. Pracovala ako účtovníčka v podniku, ktorý sa rozpadol pred štrnástimi rokmi. Odvtedy vystriedala viaceré krátkodobé zamestnania. „Robila som všetko, čo prišlo, upratovačku, dokladala som tovar do regálov v obchode, dokonca som chodila pomáhať kamarátke do krčmy umývať riad za 150 korún,“ hovorí o pokusoch finančne zabezpečiť rodinu. Jej snaha nájsť si zamestnanie vždy vyšla nazmar. Keď sa potencionálny zamestnávateľ dozvedel, koľko má rokov, zaznela veta, ktorú mnohí nezamestnaní vo vyššom veku často počujú – dáme vám vedieť. V apríli tohto roku si našla prácu v potravinárskom podniku. „Pracovala som len tri dni a musela som ísť na maródku. Ku všetkým chorobám, ktoré ma trápia, sa pridala aj alergia na pšenicu. Keď som si poranila rameno, zamestnávateľ mi oznámil, že túto maródku mi neuzná a bude ju len evidovať. V praxi to znamená, že som zostala aj bez dávok za PN,“ vysvetľuje pani Marta situáciu, ktorá bola poslednou kvapkou v mori nešťastných udalostí. Ešte štyri roky jej chýbajú, aby mala nárok na starobný dôchodok. Napriek vážnym chorobám, ktoré má a ktoré ju obmedzujú pri hľadaní práce, na invalidný dôchodok nárok nemá. „Robota žiadna, dôchodok žiadny, invalidný nedostanem. Chodím, pýtam sa, žiadam, nikde nič. Nemám sa na koho obrátiť o pomoc. Nemám už rodičov, ani súrodencov,“ hodnotí svoju situáciu. Momentálne je rodina takmer bez peňazí. Skoro by sa dalo povedať, že ich živí najmladšia dcéra Barbora. Okrem 1500 korún, ktoré dostáva najstarší syn, jedinými príjmami sú Barborine výživné 2600 korún a jej sociálne štipendium 700 korún. Tieto peniaze sú však len kvapkou v mori. Na strane - má dať – sú sumy oveľa vyššie. Nájomné za byt 7500 korún a dlžoba 96 tisíc. Okrem toho treba jesť a obliecť sa. „Veľakrát nemám z čoho navariť. Dcéra musí chodiť cez celé mesto do školy pešo. Či je leto alebo zima v jedných botaskách, ktoré kedysi nosila na tréning. Nemám jej čo dať na desiatu. Keď aj chcem uvariť, vždy mi niečo chýba. Je to strašné! Pred koncom školského roka mi dcéra povedala, že sa na všetko vykašle a pôjde pracovať do zahraničia. Až ma pichlo pri srdci,“ zosmutnela nad dcérinou reakciou, i keď vie, že k tomuto riešeniu ju dohnala zlá finančná situácia rodiny. Akoby trápenia nebolo dosť, chcú sa na úkor rodiny priživiť špekulanti. „Chodia za mnou a ponúkajú mi, že vyrovnajú našu dlžobu za byt a dajú nám navrch 100 tisíc. My potom za 450 tisíc od nich kúpime jednoizbový byt na Sekieri, ktorý je v dezolátnom stave. Druhý mi zase ponúkal za môj byt bývanie s vodou a elektrikou v záhradkárskej osade na Podborovej,“ hovorí Marta Kaninová. Zatiaľ takýmto ponukám odolala, ale ak sa finančná situácia rodiny nezmení, ktovie, či bude mať na výber.
J. SCHVAZBACHEROVÁ
