ZVOLEN. Je mamou 12-ročného Janka a 11-ročného Paľka. Pred prvým pôrodom ani netušila, čomu všetkému ju Janko priučí. S manželom sú zohratá dvojica, ale nikdy netvrdili, že to na začiatku ťažké nebolo.
Detí s autizmom pribúda a dnes o diagnóze počujeme často, no stále nie dostatočne veľa, pár rokov dozadu bolo informácií ešte menej.
Mama dvoch chlapcov Lucia Lazárová opísala, aké boli začiatky, keď zistila, že Janko bude iný ako ostatné deti, ale aj to, ako vznikol nápad vybudovať centrum, ktoré bude školiť rodičov detí so zdravotným znevýhodnením.
„Ja som sa zamestnávala v rôznych oblastiach, aj vo farmaceutickej oblasti, robila som sestričku na stomatológii, no pritom zdravotnú školu nemám. No mám dar reči a to mi hovorili všade, aj na vysokej škole. Bola som dobrá v tom, čo som robila, ale vždy som cítila, že ma to skutočne nenapĺňa,“ povedala Lucia na úvod.
Vždy mala pocit, že to nie je pravé orechové, no skúšala sa nájsť.
„Financie boli fajn, ale nebolo to ono. Neskôr som pochopila, že ja som potrebovala niekomu pomáhať,“ začala opisovať svoj životný príbeh.
V článku sa tiež dočítate:
- ako Lucia zistila, že jej syn má poruchy autistického spektra,
- kto jej to prvýkrát potvrdil,
- ako s ním začala pracovať,
- prečo sa súdili s úradom práce,
- ako sa Jankovi darí,
- prečo sa rozhodla otvoriť centrum,
- v čom spočíva jej práca.
Janko jej otočil život naruby
Pri tehotenstve nemala ani raz pocit, že by niečo mohlo byť inak a jej prvorodený syn nebude zdravý. Zisťovala to až postupne.
„Veľakrát som nevedela ako dlho spal, pretože ma k sebe nevolal, ani neplakal. Zo začiatku ma vôbec ako mamu nevnímal. Rozmýšľala som nad sebou. Mala som pocit, že som zlou matkou, nevedela som, čo robiť.“
Janka si začala všímať aj Luciina mama, ktorá jej teóriu iba potvrdzovala. „Ľudia vám budú hovoriť, veď počkaj, on sa rozhovorí, a počkaj kým vyrastie. Mama si nedávala servítku pred ústa a povedala mi, že niečo nie je v poriadku,“ doplnila.
Prvé Jankove kroky tiež prišli skoro, nemal ani rok, keď sa postavil na nohy. V trinástich mesiacoch už inklinoval k číslam a triedil veci do farieb. „Na tabuľu mi napísal, že jeden plus jeden je dva, pritom ešte nerozprával a nosil plienku,“ zaspomínala Lucia.
Janko oslávil tri roky a Lucia začala bojovať s prístupom odborníkov, a rovnako aj štátnou sférou.
„Odjakživa mi štát nedal nič. Nechcela som od nikoho papiere, iba počuť, že ide o autizmus, aby som vedela hľadať ďalšie spôsoby a cesty, ktoré mu môžu pomôcť. Potom konečne prišiel deň, keď mi jedna odborníčka potvrdila, že pôjde o dieťa s autizmom.“
Na ťažšie situácie zabudnúť nevie, no bez podpory rodiny, manžela a priateľov by podľa jej slov fungovať nevládala.
„Pomohlo mi to, pretože som si vytvorila včasnú intervenciu. Nezobrala som si to v zlom, ale konečne som dostala odpovede na moje otázky a mohla som sa pohnúť ďalej.“
Medzitým však prišlo aj prekvapenie. Lucia otehotnela druhýkrát. „Nečakala som to tak skoro, ale potešili sme sa. Janko na začiatku ani nevedel, že nejakého súrodenca má, on si išiel svojou cestou. Potom, keď Paľko podrástol a začal hovoriť, tak si spoločne bľabotali. Janko je ako jeho otec, kľudný. Paľko je ako ja, ukecaný a nenechá sa odbiť. To asi Jankovi aj pomohlo s trpezlivosťou a kontaktom,“ povedala hrdá mama.
Po vyslovení diagnózy začala pátrať po informáciách. V tom čase ich veľa nebolo a dostupných centier bolo ako šafránu. Ak sa jej to aj podarilo, frekvencia návštev bola veľmi nízka.
Objavila aplikovanú behaviorálnu analýzu
„Na začiatku potrebuje rodič intenzívnejšie konzultácie. Ani nie hodina do mesiaca, alebo dvoch, je málo. Potom mi poradila konferenciu o aplikovanej behaviorálnej analýze (ABA), ktorú robili vo Zvolene, naša logopedička. Povedala mi, že by ma určite zaujala a nech to vyskúšam. Už v prvých minútach som nasávala informácie a konečne mi všetko dávalo zmysel. Začala som workshopy navštevovať pravidelne. Doma som potom naučené veci skúšala a začalo to fungovať,“ opísala Lucia.
“„Radšej si dáme tabletku, ako urobíme stopku problémom.“
„
„Janko najprv nerozprával, nosil plienku, nerád chodil do spoločnosti, mal rád stereotypné cesty. Museli sme voliť iný typ prechádzok, ako naši kamaráti s deťmi, Janko sa s nimi veľmi hrať nechcel a mierne sme sa možno aj odcudzili. Ale chápali ma a podporovali aj naďalej. No naučilo ma to v živote sa obracať inak.“
Doma si postupne začali všímať zmeny. Aplikáciou naučených techník sa Janko postupne zlepšoval, začal rodičom odpovedať, plienok sa zbavili a odhodlal sa aj na skúšanie nových trás.
