DOBRÁ NIVA. Ak by ste hľadali obyvateľov obce hrdých na svoje zázemie i kultúru, určite ich nájdete medzi Dobronivčanmi. Pýšia sa jej históriou a rovnako sa ju snažia medzi Slovákmi aj prezentovať.
Dobrá Niva je obec, v ktorej počet obyvateľov neklesá, naopak, ľudia zo širokého okolia sa do nej sťahujú.
Dedina umelcov, včelárov, športovcov a ľudových zvykov má skutočne čo ponúknuť. Nie iba kvôli plnej občianskej vybavenosti, ale hlavne svojím duchom a očarujúcou prírodou.
Postaviť sa v Dobrej Nive na kopec a kochať sa okolitými stráňami navodí pocit okamžitého domova. Pre každého Slováka.
Úplne prvá písomná zmienka o obci siaha až do roku 1254, kedy ju našli v listinách kráľa Štefana V. Spomínaná tiež bola ako Dobrona, Dóbring, Dobronyva alebo Dobronivá.
Tvorila spolok obcí, kedysi datovaných ako mestečká, Babiná, Sása a Pliešovce, ktoré sú aj dnes súčasťou Mikroregiónu Pliešovská kotlina.
Obec už od počiatku rozdeľujú na dve časti, Veľkú stranu a Malú stranu. Radi sa pochvália tým, že takto delená je iba Praha a Dobrá Niva.
Začiatky existencie
Z architektonického hľadiska sa Dobrá Niva vyznačuje veľkým počtom zachovaných roľníckych usadlostí, ktoré nájdete v pôvodnom stave, alebo aj odkúpené a zrekonštruované, no stále zachované v pôvodnom výzore.
Jeden z nich je ale špeciálny. Hovoria mu Ľudový dom na Mlynskej ulici. Názov dostal skutočne príznačný a pravdivý. Postavili ho približne v roku 1843, no mal aj svojho predchodcu.
Na tom istom mieste stálo drevené obydlie so slamenou strechou. Po obrovskom požiari, ktorý zničil niekoľko prístreškov a takmer celú obec, ho nahradili pevnými, kamennými múrmi zliepanými hlinou.
Obyvatelia Ľudového domu
Dnes sa už nedozvieme, kto bol jeho prvým obyvateľom, útroby prameňov nesiahajú až tak ďaleko, ani poznatky terajších obyvateľov nie sú také obšírne, aby vypovedali o jeho prvom majiteľovi. Nuž, tento neznámy predok Dobronivčanov už ostane iba záhadou.
Avšak tých, ktorí svoje detstvo prežili na jeho gazdovstve v obci stále nájdete. Jedným z nich je aj Štefan Selecký, ktorý ho navštevoval ako dieťa. Patril jeho starým rodičom, ktorí ho zveľaďovali až do smrti.
„Moja maminka sa tu v dome narodila v roku 1932. Potom sa vydala za môjho ocka, tiež Dobronivčana, ale odsťahovala sa. Ale ako malý som chodil k starým rodičom,“ rozpráva Štefan.
Sú to už roky, odkedy sa jeho starí rodičia pobrali na druhý svet. Sám Štefan sa snažil oň nejaký čas starať. V jeho rodine sa dom so stodolou a studňou podával generačne z ruky do ruky. „Kedysi to tak bolo, dedičov ostalo veľa,“ hovorí.
Nebolo však toľko času, energie ani financií, aby sa mu niekto venoval plnohodnotne tak, ako si zaslúžil.
Starí rodičia Štefana Seleckého, obyvatelia Ľudového domu. (zdroj: archív Š. Selecký)Aktivisti prišli s nápadom
Obecní vyznávači pamiatok a histórie ale prišli s nápadom odkúpenia a jeho zachovania. Tak je tomu aj doteraz. Zub času sa ale samozrejme pod ním podpísal. No schátrať ho nenechajú za žiadnych okolností.
„Snažíme sa stále niečo svojpomocne. Dom je zapísaný ako národná kultúrna pamiatka a tak sa k nemu snažíme aj pristupovať. Keď niečo ušetríme, tak urobíme. Myslím, že z dotácie sa vymenila strecha, ale chceli by sme požiadať o finančnú pomoc určite,“ vysvetľuje starosta obce Milan Jakubík.
Ikonický domček si nezachoval iba svoju podobu, ale aj atmosféru, keď doňho vstúpite. Nízky rám dverí, malé okenice, dubový nábytok, masívna posteľ či obrovská vykurovacia pec, všetky vymenované subjekty sú nasaté životmi bývalých obyvateľov.
Do domu sa vstupuje cez veľkú bránu, osadenú do oblúka. Nie je takou jedinou. Kedysi vstupné brány do domov vyzerali takmer rovnako.
Všetci v jednom
Spoločná izba na spanie menšia možno ako vaša terajšia komôrka? Áno a prespávalo v nej niekoľko generácií a rodín súčasne. A ak nebolo kde, tak i v maštali. Izby väčšinou vyzerali skromne, no útulnosť a teplo boli prvoradejšie.
„Pec sa vykurovala z druhej, menšej izby, tá slúžila aj na varenie. Vkladali sa do nej obrovské trámy alebo polená. Vedľa boli postele alebo lavice. Spávali aj na tých. A deti, do nejakých štyroch rokov, aj na tých peciach. Tam mali také svoje miesto,“ opisuje Selecký.
Pri peci bola v držiakoch osadená žŕďka, ktorá slúžila na sušenie odevov. Izby väčšinou slúžili pre rodičov s malými deťmi a starým rodičom.
Starší mládenci a dievky si delili miesta v maštali a komore. V lete poväčšine bola ich nocľahárňou povala a líhali si do sena.
Aj pri dlážkach si pomáhali hlinou, kravskými lajnami a trusom, a následne sa posýpala takzvanými plevami. Dnes to pre nás možno vyznie neuveriteľne, ale práve takáto podlaha bola znakom čistoty gazdín.
Hovorilo sa, že kravský trus mal antibakteriálne účinky a ani spadnuté jedlo na zem nebolo problémom.
Dodnes je zachovaná aj takzvaná kasňička, ktorá slúžila ako menší trezor obyvateľov domu, no dokonca aj ako „bar“. „Pozrite, stále tu je a dá sa aj otvoriť. Dokonca tu aj niečo nájdeme. Má takéto drevené dvierka a odkladací priestor je v stene,“ ukazuje Selecký.
Vodu čerpali zo studne pred domom, ktorá bola taktiež zrenovovaná už obcou. Má svoju typickú zachovaná striešku a prirobili jej latkové dvere. Jej hĺbku odhadujú na približne tridsať metrov.
Stojí pred ňou sýpka, do ktorej sa ukladalo obilie, prípadne materiály, ktoré gazdovia na dvoroch využívali.
Šírenie dobrého mena
„Aj my poslanci sa snažíme vytvárať nápady, ako získať finančné prostriedky, ktoré by boli preinvestované práve tu,“ dopĺňa obecný poslanec Ján Slosiarik.
Dobrá Niva sa pýši aj niekoľkými ďalšími pamiatkami.
Dominantami obce sú Rímskokatolícky kostol Sv. Michala s farou a Evanjelický kostol A. V. či zachovaná časť gotického hradu, ktorá sa nachádza v časti obce Podzámčok.V 90-tych rokoch boli do pamiatkovej zóny zahrnuté aj niektoré ulice obce.
Ľudový dom je každým rokom hlavným dejiskom a hostiteľom obecnej zabíjačky i Dni poľovníckych špecialít, ktoré navštevujú stovky priaznivcov.
Tradičné podujatia svojou atmosférou podčiarkuje aj samotný gazdovský dvor. Na natáčanie ho využíva aj Folklórna skupina Dobrona, ktorá funguje od roku 1983
Dedina roka 2009 chce v budúcnosti v ďalšej časti domu vybudovať aj sociálne zariadenia, spoločenskú miestnosť i menšiu kuchyňu, ktoré by boli dostupné počas obecných akcií.
Po ich vytvorení nevylučujú ani to, že Ľudový dom bude dejiskom viacerých podujatí a dostane sa do povedomia aj širšieho okolia.
