ZVOLEN. Nový domov našli na Slovensku. Pred vojnou neutekali prvýkrát, už pred viac ako desiatimi rokmi sa rozhodli presťahovať. Z troch synov mali ešte iba jedného, Tymofyiho, a chceli žiť pokojnejšie.
Dariia vyrastala pri Donecku a študovala v meste Dnipro, v ktorom spoznala aj svojho manžela Voloymyra. Mesto s takmer milión obyvateľmi bolo ich domovom, kúpili si starší dom a pomaly ho rekonštruovali. Narodil sa im ďalší syn Artem, tomu ale diagnostikovali autizmus.
Radosť prišla do tretice, na svet prišiel aj malý Zachar. Mal asi rok, keď začuli prvé výbuchy blízko domu. Mesiac prežívali v pivnici, no neskôr ich čakal podobný scenár, ale oveľa ťažší. Odísť museli aj z vlastného domu, z vlastnej krajiny.
Zvolenskú fontánu zamenia za kvetinový záhon, zmeny čakajú aj Fun zónu Čítajte Koncom februára začali prvé útoky na Ukrajinu a vaše mesto. Ako by ste opísali tieto momenty?
Mali sme rodinný dom blízko letiska, keď začali prvé útoky, poškodila sa nám strecha, spadla. Mesiac sme boli v pivnici, deti nerozumeli tomu, prečo tam musia sedieť a nemôžu ísť von. Najmladšieho syna som ešte kojila, po tom celom stresovom období som mlieko stratila.
Zbalili sme si iba to najnutnejšie. Mali sme asi 250 eur a 100 dolárov. Sadli sme do auta a cestovali sme tri dni. Každú noc sme museli mať pauzu a ráno sme pokračovali ďalej.
Rozhodli ste sa ísť na Slovensko, ako ste sa dostali do Zvolena?
Mali sme tu kamaráta, tiež Ukrajinec, býva tu viac ako päť rokov. Pýtali sme sa ho, či je tu škola pre deti s autizmom, povedal, že áno. To bolo rozhodujúce. Vie aj dobre po slovensky. Zavolal jednému riaditeľovi školy a pomáhali nám spolu. Deťom sa vybavili školy hneď, starší syn išiel do siedmej triedy a podarilo sa nám umiestniť syna aj do špeciálnej školy.
Je ťažké deťom takú situáciu vysvetliť...
Artem nerozpráva, iba niektoré veci opakuje. Keď sme prišli do Zvolena, stále opakoval, aby sme išli domov, domov, domov... Na autách rozoznáva ukrajinské evidenčné čísla, rád si ich kreslí. Chýba mu veľmi babička, moja mama, stále o nej hovorí. No ona zostala žiť pri Donecku, nechce odísť.
Počas Lesníckych dní vo Zvolene hasiči simulovali riziká pri manipulácii s ohňom Čítajte Ako vás prijali ľudia na Slovensku? Máte tu priateľov alebo rodinu?
Na ihrisku najprv na nás pozerali, aj na nášho syna, nechceli sa s nami rozprávať. V meste sme sa spoznali s ľuďmi, ktorí odišli rovnako, ako my. Ale väčšina našich priateľov odišla ďalej, napríklad do Bratislavy. Ale poznáme sa tu medzi sebou, občas sa stretneme. Rodinu tu nemáme.
Veľa ľudí na Slovensku je naozaj dobrých. No zo začiatku na nás pozerali a hovorili, že Rusko robí dobre. Pozerali na deti, hovorili, aby sme vrátili na Ukrajinu. Môjmu mužovi hovorili prečo je tu a nie je tam. Auto sme si veľakrát našli poškriabané alebo boli prepichnuté gumy. Ale stretávame dobrých ľudí, ochotných, no stalo sa nám aj toto.
No a čo potom? Našli ste si bývanie a prácu?
Prvé dni sme vedeli zostať na školskom internáte. Boli sme tam tri dni. Deti v jednej izbe a my s mužom a najmenším synom v druhej. Išli sme sa opýtať na mestský úrad, čo máme ďalej robiť.
Potom sme žili v dvojizbovom byte, ktorý vlastnila staršia pani. Pomohli nám vtedy cez program, s ktorým pomáhal štát a nemuseli sme bývanie preplácať. Ale bol nám veľmi maličký, nezmestili sme sa v ňom. Vedela som, že sa tam dlho neudržíme.
Vo Zvolene sme sa sťahovali štyrikrát. Boli sme aj v azyle asi rok. Veľmi nám tam pomáhali pracovníci a dobrovoľníci. Asi po roku nám povedali, že musíme ísť, tak sme začali jazdiť po Zvolene a hľadali sme dom.
Zmeny v parkovacej politike rozdelili Zvolenčanov na dva tábory Čítajte Všimli sme si jeden, v ktorom nikto nebýval, bol opustený. Pýtali sme sa ľudí okolo, či nevedia, komu patrí. Susedia to začali zisťovať. Bývala v ňom pani, ktorá nikoho nemala a dom prepísala na cirkev. Keď zomrela, bol prázdny a nik sa tam o to nestaral. A tak sme hľadali, ktorej cirkvi patrí. Aj sme ich našli.
Po týždni nám povedali, že si ho môžeme upratať, prerobiť a začať v ňom bývať. Opravili sme, čo sa dalo. Vymaľovali sme, nábytok sme nemali, tak sme ho postupne kúpili cez bazáre na internete.
A čo teda tá práca?
Manžel si prácu nevedel nájsť asi dva mesiace. Pozeral inzeráty, pýtal sa. Odmietali ho kvôli jazyku. Potom našiel inzerát, že hľadajú automechanika vo Zvolene. Nevadilo im, že nevie po slovensky, chceli iba vidieť, či dokáže robiť. Zobrali ho a je tam dva roky.
Ja nepracujem odkedy sa nám narodil Artem. Neviem si nájsť prácu. On je tri hodiny v škole a potom ho musím zobrať. Nikde ma nezamestnajú, musela by som ísť aspoň na štyri hodiny.
Muž mal kedysi svoju malú dielňu, no operovali ho na chrbticu a vtedy to nechal tak. Bol zamestnaný v telekomunikáciách, robili výškové práce. Ja som predtým pracovala v laboratóriu so vzorkami pšenice, múky a podobne. Mám dva diplomy, no tu sa zamestnať neviem.
Školu v Banskej Štiavnici vybavili špičkovou technikou, z eurofondov do nej pritiekli milióny eur Čítajte Aké je to so slovenčinou?
Ide to ťažšie. Syn študuje aj v ukrajinskej škole online, tam má výsledky perfektné, tu je to ťažšie kvôli jazyku, ale snaží sa. Ja som bola na jazykovom kurze, čítam knihy alebo si pozerám možnosti v online kurzoch. Ja sa veľmi nemám s kým rozprávať a preto mi to ide ťažšie. Manžel si zvykol v práci a ide mu to. Najlepšie rozpráva náš najmladší, ktorý začal chodiť do škôlky.
Stretla som sa ale s viacerými ľuďmi tu, ktorí sa so mnou vedeli rozprávať po rusky. Manžel sa učil v ukrajinskej škole a ja v ruskej, u nás doma je taký súhrn ukrajinsko-ruský, ale rozprávame sa už viac ukrajinsky a trochu slovensky.
Deti si zvykli?
Ale áno. Aj keď im Ukrajina veľmi chýba. Tymofyi by sa chcel vrátiť, no vysvetľujem mu, že to nejde. Zacharovi hovorím, že je Ukrajinec, ale žije na Slovensku, pretože tam sme ostať nemohli, ale v škôlke si zvykol rýchlo. Chodí do súkromnej, lebo v štátnej pre nás miesto nemali. Najstaršieho čakajú skúšky na strednú školu, tak uvidíme.
A vy? Vrátili by ste sa alebo odišli do iného mesta?
Viete, volávam s mamou cez aplikáciu, ona v záhradke sadí mrkvu, cibuľu a nad ňou letia lietadlá, stíhačky. Mama si ľahla na zem, o chvíľu oprášila telefón a postavila sa, že všetko je dobre. Oni si už na to zvykli. Zostalo tam už iba niekoľko starších ľudí, odtiaľ všetci odišli. No ja to vidieť nechcem a nemôžem. Hovorím jej, aby prišla sem, ale nie, ona nechce. Ani manželova maminka. "Čo Boh dá, to bude," hovoria tam.
Ďalej by sme ísť nechceli. Deti tu majú školu, škôlku. Chodíme občas do Užhorodu, máme tam lekárov. Je to päť hodín autom. Nechceli by sme ísť ďaleko. Máme priateľov, ktorí odišli aj do Nemecka a majú to ťažšie, oveľa. My s jazykom trošku bojujeme, ale oni to majú ešte ťažšie.
V našom dome sme boli 10 rokov, kúpili sme ho ako starší a pomaly sme si ho prerábali, postavili sme druhé poschodie. Teraz v ňom bývajú ľudia, ktorí zostali bez domova, z Popasny. Dom si opravili. Je tam muž so synom, jeho matka chodí do práce do Poľska, pretože tam blízko si prácu nájsť nevedela. Chodí na pol roka a potom príde naspäť. Muži odísť nemôžu.
Je jazyk veľkou bariérou?
Veľa slov z nášho a vášho jazyka sú rovnaké alebo podobné. Ale zvykáme si. Pomáhame si prekladačom.
Takže za lekármi chodíte až na Ukrajinu?
Nie. Máme tam napríklad zubára, ja tam mám doktora. Všeobecných lekárov máme tu v okolí. Je mi tu ťažko dorozumievať sa, ale v Banskej Bystrici jedna doktorka prispôsobila podmienky aj pre Ukrajincov. No a pomohla mi, pretože mám problémy s tlakom a potrebujem predpisovať lieky.
No dva roky sme pre Artema hľadali psychiatra, potreboval vyšetrenia aj lieky. Hovorili nám všade, že nemajú pre nás miesto. Iba nedávno sa nám podarilo vybaviť psychiatričku.
Páči sa vám Slovensko? V čom je naša krajina iná?
Nám sa Slovensko páči, je tu dobre. Áno, keby vojna nebola, sme doma. Predtým sme nikdy na Slovensku neboli. Veľa našich priateľov išlo do Nemecka a rôznych iných krajín, ale podľa mňa nám je tu lepšie.
Krajiny sa až tak podľa mňa nepodobajú, ale na Slovensku chodíme viac na výlety, pozrieme si nejaké jazero, jaskyňu, kúpele... Na Ukrajine sme chodili k moru, a to deťom veľmi chýba. Hlavne Artemovi, ktorý bol niekoľkokrát aj na delfinoterapii. Chodíme von, večer na námestie, malý sa bude učiť bicyklovať...
Do zvolenského mosta investujú milióny. Opravy potrvajú mesiace, prinesú obmedzenia Čítajte V Ukrajine sme bývali vedľa letiska a do mesta sme to mali ďaleko. Nechodili sme ako rodina na výlety tak často. Máte tu krásnu prírodu, hory, lesy. Manžel chodil predtým domov z práce až večer, tu je to lepšie. Ráno, keď počujem tie vtáčiky, je to krásne. Chcela by som, keby tu bola ešte aj mama.
Je to určite náročné. No dva roky ubehli, usadili ste sa vo Zvolene. Máte nejaké plány do budúcnosti?
Rozprávame sa s manželom o tom, čo bude ďalej. Možno v tomto dome nebudeme už o rok či dva, nevieme. Ale vlastný dom si kúpiť zatiaľ nevieme. Manžel už na Ukrajinu ísť nechce. No časom by sme chceli mať vlastné bývanie, ak sa to podarí. Deťom tu proste bude lepšie...
Tento článok vznikol vďaka podpore z UNESCO programu Podpora pre ukrajinských utečencov prostredníctvom médií, ktorý financuje japonská vláda.
