ZVOLEN. „Hudba je liek, hudba je cesta, ktorá ti pomôže zo všetkých zlých nálad,“ tvrdí talentovaný 32-ročný multiinštrumentalista zo Zvolena Matej Kotman.
Sympatický mladík študoval štyri roky na ZUŠ vo Zvolene hru na akordeón. Prioritne sa venuje najmä hre na bicie nástroje a gitaru, ale bez problémov zvláda aj klavír, píšťalky či fúkaciu harmoniku.
Srdcu najbližšou hudbou mu je punk, rock a metal. Fanúšikovia tvrdej muziky ho poznajú z pôsobenia v kapelách Morted, Búrka, Sunity a Secret Session. To všetko je už minulosť, najnovšie sa stal členom banskoštiavnickej úderky Hrobar.
„Sám neviem či som punkový alebo metalový bubeník,“ smeje sa. „Oba žánre idú ruka v ruke, ale tak asi som na 70 percent metalový a na 30 punkový, aj keď sa skôr považujem za multižánrového hráča,“ doplnil.
Kotmanove slová podčiarkuje fakt, že nie je známy len dospelému publiku, ale najmä tomu detskému. Už päť rokov reaguje aj na prezývku „pán Bumbác“. Usmievavý Zvolenčan je totiž súčasťou projektu Smejko a Tanculienka v podaní manželov Kováčovcov.
Napodobnili Metallicu či Johnnyho Casha. Je to úplne iný svet, hovorí o koncerte vo väzení slovenský hudobník Čítajte Skúste si zaspomínať, viedol vás niekto k hudbe alebo ako ste sa ku nej dostali?
Od malička som bol k hudbe vedený dedom Jozefom Kotmanom, ktorý bol vedúcim v spevokole vo Zvolene. Práve on ma mierne dotlačil ku hre na akordeón, s ktorým som napokon aj po štyroch rokoch skončil. Teraz ľutujem, že som s tým vtedy prestal, lebo ktovie ako by to celé bolo dopadlo.
Prvotný impulz bol teda od starého otca, ale mama mi vravela, že som už ako malé decko na niečo plieskal, že som mal stále paličky v ruke. Dokonca mám fotku, kde ako dvojročný držím paličky v ruke a už tam vidieť, že ich držím ako bubeník.
Hrali ste však aj vo viacerých skupinách.
Áno, vyrastal som na Námestí Slobody hneď vedľa Ivana Janáka a keď sme sa začali stretávať, on už mal svoju prvú kapelu. S ďalšími kamarátmi Vladkom Paučom a Robom Košútom sme boli niečo ako svätá trojica. Stále sme boli spolu. Hrali sme futbal, skejtovali, korčuľovali, až prišlo, že poďme vyskúšať gitaru. Ivo Janák v tom čase odišiel do Anglicka, tak sme ho poprosili, aby nám požičal gitaru pokým bude preč a tam to niekde celé začalo.
Na starej „španielke“ sme začali hrávať legendárne metalové veci od Slayer, Death a Biohazard. Lenže všetci sme chceli hrať len na gitaru a nemali sme bubeníka. Tak som sa na to podujal a tu vznikla aj myšlienka na založenie kapely.
Tu musím spomenúť aj Pabla z hudobnín, ktorý nám dal impulz, aby sme mali vlastnú skúšobňu a tam nám zas pomohol Maťo Šepetka, od ktorého sme si prenajali prvú miestnosť a dovolil mi hrať aj na jeho bicej súprave.
Pamätáte si kedy ste prvýkrát sedeli za bicími?
Úplne prvý kontakt s bicími som mal opäť vďaka Ivkovi Janákovi v jeho skúšobni s jeho prvou punkovou kapelou. Keď mali prestávku cez skúšku ma zavolal, či si to nechcem skúsiť. To som mohol mať deväť alebo desať rokov. Vraj hneď ako som si sadol, som vedel, čo mám robiť.
Gunda dostala meno po žene z vplyvného šľachtického rodu. Už desaťročia láka archeológov Čítajte Máte alebo ste mali nejaké hudobné vzory?
Jasné. Medzi gitaristami je môj Boh legendárny Chuck Schuldiner. Z bubeníkov to je bývalý člen Lamb of God Chris Adler a teraz úplne žeriem Maria Duplantiera z francúzskej kapely Gojira. Je to úžasný bubeník.
Vy ste aj vyštudovali odbor výroba hudobných nástrojov na SOŠ drevárska a boli ste jedným z posledných absolventov tohto krásneho odboru. Pred 12 rokmi ste pre Nový čas povedali pri tejto príležitosti, že sa chcete venovať výrobe hudobných nástrojov a chcete si otvoriť vlastnú dielňu. Podarilo sa vám to 12 rokov po tomto vyhlásení?
Bohužiaľ, nepodarilo sa mi to, ale tento sen mám stále a raz by som si ho chcel splniť. Mám rád prácu s drevom a živým materiálom a tým, že sa z dreva stane hudobný nástroj, tak tomu celému dáte dušu.
Ďalej sa okrem iného dočítate:
- Aké je podľa Mateja Kotmana detské publikum a či ho deti spoznávajú na ulici,
- čím urobil veľkú radosť jednému detskému fanúšikovi,
- prečo nie je správne tvrdenie, že metalová hudba nie je pre deti,
- či sa mu stalo, že si pospevuje doma detské pesničky,
- či niekedy prerobil detské pesničky do metalovej alebo punkovej podoby,
- ktoré tri slovenské kapely považuje za najlepšie a prečo.
Ako sa punkový a metalový bubeník dostal do projektu Smejko a Tanculienka?
Ako slepý k husliam. Taktiež to bolo spojené so skúškou, keď v kapele Búrka istú dobu pôsobil basgitarista Rišo Tóth, ktorý pre nich robil záložného zvukára. Oslovil ma niekedy v roku 2019, či nechcem lepšiu prácu, lebo od budúceho roka budú potrebovať nového šoféra, osvetľovača a že zväčšujú tím.
Tak som sa stretol so zakladateľom tohto projektu Jarom Mottlom a hneď sme sa aj dohodli. Od septembra 2020 som bol súčasťou tohto projektu. Ešte predtým v lete sa točilo DVD, kde som už bol s nimi v štábe. Robil som im tzv. „runnera“, bol som pomáhač, osvetľovač, nosič a kameraman. Tam si ma oťukal a od septembra ma posadil do sedačky za volant dodávky a do dnešného dňa s nimi jazdím, chodím a hrám.
Máte nejaký vypínač alebo zázračné tlačidlo, ktoré si zapínate, keď hráte na jednom koncerte extrémny metal a potom vystúpenie pre deti?
Nemám žiadny prepínač, je to už taká automatika, mne ruky hrajú samé. Viem sa veľmi rýchlo prispôsobiť hudobnému žánru, takto to bolo aj v kapele Búrka, čo bol punk rock, ktorý sa na bicie hrá veľmi príjemne.
