ZVOLEN. Keď sme vošli, vstal zo svojho obľúbeného kresla, aby nás mohol privítať stiskom ruky. Rozprával zápalisto a s oduševnením. Pamätá si podrobnosti príbehu aj mená, ktoré sú jeho súčasťou.
Hovoril o svojom detstve, o dievčatách, ktorým ako mladý kurizoval, o tom, ako sa uchádzal kvôli bytu o prácu v bani, o ukrutnej bolesti zo zranenia vo vojne, okomentoval aj súčasné spoločenské dianie.
Juraj Penička si na všetko stále živo spomína vo veku sto rokov. „Sám sa oblečiem aj sa sám ešte oholím. Aj posteľ si usteliem,“ hovorí rodák z Pliešoviec.
Už 68 rokov žije vo Zvolene, ich dom v Pliešovciach ustúpil vojenskému výcvikovému priestoru Lešť. Z Pliešoviec pochádzala aj jeho manželka Zuzana, zomrela pred dvanástimi rokmi.
„Bola o deväť rokov mladšia,“ hovorí storočný jubilant. Keď sa ženil, mal dvadsaťštyri, ona necelých pätnásť. „Páčila sa mi. V tom čase to nebolo nezvyčajné,“ komentuje nízky vek svojej vyvolenej.
Operácia bez anestézie
Spomína, že mu nedávno prišli k jubileu blahoželať aj z ministerstva obrany. Generálny riaditeľ sekcie ľudských zdrojov mu priniesol vojenské vyznamenanie v podobe pamätnej medaily ministra obrany prvého stupňa.
Z prvého slovenského auta je turistická atrakcia, parkuje na strednom Slovensku Čítajte Ako dvadsaťročný sa zapojil do protifašistického odboja, dostal sa do centra bojov SNP. Neskôr ho pridelili do prieskumného družstva 2. československej paradesantnej brigády, ktorá bojovala v okolí Hronskej Dúbravy a Banskej Štiavnice.
Boje pri dedinke Močiar v Banskoštiavnickom okrese skončili pre neho ťažkým zranením. Črepiny z mínometného granátu mu prenikli do pečene, ďalšie mu rozdrvili a polámali tri rebrá.
„Sem ma trafili, krv sa len tak rinula,“ ukazuje vojnový veterán na tele miesto po zranení. Ďalšie už do jeho tela neprenikli vďaka hrubému opasku, zastavil ich.
Odviezli ho do zvolenskej povstaleckej nemocnice, operovali ho prakticky hneď, a bez akéhokoľvek umŕtvenia. „Bolo to hrozné, príšerná bolesť,“ spomína. Na následky zranení zostal čiastočným invalidom.
Tri mužské pokolenia
Z troch bratov bol najmladší. Mal dvoch synov, starší zomrel ako trojmesačný. „V tých časoch sa to, žiaľ, stávalo,“ vysvetľuje.
S druhým synom Milanom dnes žije, starajú sa oňho spolu s vnukom Michalom. Keďže jeho syn pred dvoma rokmi ovdovel, spoločnú domácnosť dnes tvoria len muži troch pokolení.
Je jediná v Európe s rukopisom známeho architekta Čítajte „Už ako 14-ročný som chodil na žatvy. Otec kosil a ja za ním som zbieral obilie. Robili sme aj povriesla,“ opisuje. Ide o povraz vyrobený zo slamy, ktorý sa v minulosti používal na viazanie snopov obilia. „Roľníctvo je ťažká robota, nechcel som to robiť,“ priznáva.
Zo začiatku sa živil ako strážnik, po čase sa vyučil za elektrikára, remeslu sa venoval približne 45 rokov.
Pohár piva každý deň
„Otec bol pracovitý, celý život sa prakticky nezastavil, vďaka tomu bol aj čulý,“ hovorí jeho syn Milan.
Jeho koníčkom bola záhrada, mali ju vo Zvolene, ďalšiu na chalupe v Pliešovciach.
„Rád bol v prírode a na čerstvom vzduchu. Chodil na hríby, maliny, jahody, alebo sa len tak túlal po lese. Aj neustálemu pohybu zrejme môže vďačiť za svoju dlhovekosť,“ mieni.
Dodnes si každý deň dopraje pohár piva alebo malý štamperlík. Jeden zdravotný, ako sa hovorí. „Ale len málinko, len tak symbolicky,“ smeje sa a dodáva, že fajčeniu jeho otec nikdy neprepadol.
