BUDČA. Hodnota ľudského života, pomoc v rodine, priateľom i cudzím ľuďom, integrácia zdravých a postihnutých, ochrana prírody. To sú kľúčové témy detských reálnych príbehov, ktoré ukazujú, akým spôsobom si ľudia dokážu poradiť s problémami.
„Všetci, deti i my dospelí, potrebujeme vedieť, že sa okolo nás dejú aj dobré veci,“ hovorí štatutárka občianskeho združenia Detský čin roka Saša Broadhurst Petrovická.
„Príbehy sú archetypy, akési praobrazy správania a myslenia. Do istej miery vyjadrujú základné chápanie sveta a nás ľudí v ňom,“ dodáva. Podotýka, že projekt je ako terapia dobrom.
O ocenených rozhodli deti
O dobrých skutkoch detí písali do 23. ročníka projektu samotné deti, učitelia, rodičia i neznámi ľudia, ktorým deti pomohli.
Výberová komisia vybrala 40 nominovaných skutkov v ôsmich kategóriách: Záchrana života, Pomoc v rodine, Pomoc rovesníkom, Pomoc iným ľuďom, Pomoc prírode, Dobrý nápad, Cena Sašky Fischerovej – Malý Veľký čin a Dobrý čin na nete.
Príbehy čítali učitelia s deťmi na hodinách etickej výchovy, slovenského jazyka, náboženskej výchovy či v školskom klube. Spoločne sa rozprávali s deťmi o príbehoch a hodnotách, ktoré detské skutky prinášajú.
V tomto roku boli príbehy aj v online forme, načítali ich Katarína Brychtová a Ludwig Bagin. Každé dieťa malo právo vybrať a oceniť jeden z príbehov v každej kategórii, čo je podľa pedagógov mimoriadne zaujímavá skúsenosť pre deti.
„Uvedomujú si rozdiely vo výbere príbehov, učia sa chápať rozdielnosť vo vnímaní, navzájom o príbehoch rozprávajú. Právo individuálneho hlasu dalo každému dieťaťu možnosť uvedomiť si vlastnú hodnotu a akceptáciu zo strany ako kolektívu, tak i celej spoločnosti,“ dodáva Broadhurst Petrovická.
Psík sa vrátil domov
Desaťtisíce detí tak rozhodli, ktoré skutky získajú ocenenie v jednotlivých kategóriách. V kategórii pomoc prírode sa deti rozhodli oceniť Milana Mojžiša, žiaka tretej triedy na Základnej škole Adely Ostrolúckej v Budči.
Jeho príbeh o tom, ako sa postaral o zatúlaného psíka, napísala jeho mama Denisa Mojžišová, prinášame ho v plnom znení.
Môj 9-ročný syn je šibal, ale s veľmi dobrým srdiečkom. Raz prišiel domov s tým, že po našej dedine sa už druhý deň potuluje menší biely psík. Bol vystrašený, hladný, pretože niektorí ľudia ho odháňali od brán svojich domov, kričali po ňom a dupali, aby odbehol. Večer pred spaním si od ľútosti aj poplakal, stále myslel na to, kde ten psík je, čo bude papať, kde prenocuje (noci boli vtedy veľmi chladné).
Prešiel víkend a v pondelok, hneď po škole, syn sadol na bicykel pevne odhodlaný prehľadať celú dedinu a psíka nájsť. O pár minút mi s plačom volal, že ho nenašiel a smutný sa vracal domov. Potom mu napadlo, že ešte v jednej ulici pozrieť nebol, a psíka tam našiel. Zmäteného, vystrašeného. Syn mal prezieravo pri sebe granulky od našich dvoch psíkov, a tak sa mu podarilo vystrašené psíča prilákať až k nám domov.
Problém však bol, že my už dva vlastné psíky máme a nereagujú veľmi dobre na „cudzincov“ v našom dvore, tak sme vymysleli stratégiu, že ja pôjdem s našimi psami na lúku za plotom a syn bude zatiaľ so psíkom u nás. Dal mu do misky vodičku, hladkal ho a upokojoval.
Medzitým som volala na obecný úrad a informovala ich o túlavom psíkovi. Panie na úrade už o ňom vedeli, už im to niekto nahlásil. Keď sme im povedali, že psík je u nás, hneď boli ochotné po neho prísť, len nás prosili o obojok, vôdzku a pár granúl, aby ho mohli odviezť. Všetko zabezpečil syn, čakal ich a prosil, aby nám dali vedieť, ako to celé dopadne. Panie volali do útulku a psíka si prišli zobrať.
Syn sa ako-tak upokojil, ale večer si poplakal, bolo mu psíka ľúto. Poslali sme mu do útulku „vzdušný“ bozk na dobrú noc a dúfali sme, že si ho časom adoptuje nejaká milá rodinka, u ktorej by bol šťastný.
Ale aké bolo naše obrovské prekvapenie, keď sme na druhý deň pozreli na stránku útulku, kam psíka vzali, a pri jeho fotke bol oznam, že majiteľka psíka na fotke spoznala a prišla si ho zobrať.
Vyhŕkli nám obom slzy šťastia. Psík sa zatúlal až 30 kilometrov od svojho domova a bez obetavosti môjho syna by skončil na ulici, prípadne v útulku na ktovieaký dlhý čas a domov by sa už pravdepodobne nikdy nevrátil.
Spolu sme si od šťastia poplakali a často Belka (my sme mu dali také meno, lebo jeho skutočné sme nevedeli) spomíname a tešíme sa, že sa vrátil domov.
