DETVA. Rodák z Brezna má na svojom konte viac než tristo ligových stretnutí, počas ktorých obliekal dresy materskej Podbrezovej a Dukly Banská Bystrica. Zahral si aj proti slávnej Benfice Lisabon, prešiel si reprezentačnými výbermi do 18 a 21 rokov.
V jednom prípade si obliekol aj dres seniorskej reprezentácie, na sklonku kariéry si vyskúšal aj dedinský futbal.
Niekdajší stredopoliar Michal Pančík je držiteľom trénerskej licencie UEFA B a aktuálne pôsobí ako asistent trénera v piatoligovom klube MFK Detva, kde odovzdáva svoje cenné skúsenosti ako tréner aj mládežníckym výberom U13 a U15.
Kto vás priviedol ku futbalu a čím vám tento šport učaroval?
K futbalu ma priviedol otec a jeho bratia, ktorí hrávali nižšie súťaže v okolí Podbrezovej. S bratmi a bratrancami sme tam od malička chodievali. Stále sme behali po ihrisku a potom som ako sedemročný s jedným kamarátom začal chodiť na futbal do Podbrezovej.
Mali ste v detstve nejaké futbalové vzory?
Veľmi rád som sa pozeral na Brazíliu, keď tam hrali hráči ako Dunga, Romário, Bebeto, Roberto Carlos. Tých som obdivoval. V Manchestri United sa mi páčil Ryan Giggs.
O postup sa pričinil každý. Prvé zápasy ukážu, aké si budeme môcť dávať ciele, netají kapitán Čítajte Ako vyzerala vaša cesta z Podbrezovej až do Dukly Banská Bystrica?
V Podbrezovej som začínal pri žiakoch. Keď som mal približne 13 rokov, aj s bratom sme prešli do Brezna. Vydržal som tam nejaký rok či dva, potom som odišiel na školu do Banskej Bystrice. Hrával som tam za Radvaň.
Po troch rokoch som sa vrátil späť do Podbrezovej, kde som sa postupne prepracoval do béčka, ktoré malo v tom čase kvalitný káder. Hrala sa piata liga a šli sme na postup do štvrtej. Po pol roku si ma všimol tréner Hudec, vytiahol ma do áčka, kde som ako 17-ročný s nimi trénoval. Bola to pre mňa veľká skúsenosť, trénovať a byť v šanti s hráčmi ako Marek Bažík, Mikuláš Pelegrin, Gabo Jančík, Roman Chudík, Milan Kmeť, či Jožko Hanák. Oni boli pre mňa veľké vzory.
Počas štyroch rokov som sa prepracoval aj do áčka, bol som v reprezentácii do 18 a do 21 rokov. Potom som bol na skúške v ukrajinskom klube Arsenal Kyjev, ale ešte predtým ma oslovila Dukla Banská Bystrica, ktorá akurát postúpila do najvyššej súťaže.
Skúška na Ukrajine mi nevyšla a hneď, ako som sa vrátil, som išiel do Dukly na ročné hosťovanie. Už prvá sezóna v drese Dukly mi vyšla nielen osobne, ale celému tímu.
Presne ako hovoríte. V sezóne 2003/2004 mala Dukla Banská Bystrica fantastickú jazdu a napokon skončila druhá len o skóre za Žilinou. Ako si spomínate na túto sezónu?
Bola to fantázia. Prišiel som do Banskej Bystrice týždeň pred ligou, trénerom bol Laco Molnár, asistenta mu robil Jozef Prochotský. Pamätám si dodnes ako som prišiel v utorok na prvý tréning a vo štvrtok si ma tréner Molnár vzal bokom a spýtal sa ma, či viem plávať. Hovorím mu, že viem. A on mi na to odpovedal – dobre, tak ťa tam hodím a plávaj (smiech).
Brankár Zvolena Trenčan začínal ako útočník. Niekedy si hovorím, načo som sa pchal do brány, smeje sa Čítajte Hneď som zažil ostrý štart proti úradujúcemu majstrovi zo Žiliny s hráčmi ako Zdeno Štrba, Stano Šesták či Miro Barčík. V tom zápase sme remizovali. Ešte bola eufória z postupu a na tú dobu sme mali naozaj veľmi kvalitný káder. Boli tam neskutočné mená ako Miro Sovič, Robo Semeník, Dušan Tóth, Jaro Kentoš, Tomáš Libič, ktorých dopĺňali mladí chlapci ako Viktor Pečovský či Rado Kulik a fungovalo to. Aj v šatni a aj na ihrisku.
Škoda, že sme doma len remizovali s Trenčínom 2:2, ak by sme vyhrali, titul by sme získali my. Najskôr zavládlo veľké sklamanie, ale keď si človek uvedomil, že hneď po postupe do ligy sme skončili druhí o skóre za Žilinou, ktorá mala nadupaný káder, tak sme sa z toho tešili aj my a aj fanúšikovia.
Ďalej sa okrem iného dočítate:
- či bol zápas proti Benfice jeho najpamätnejší,
- ako si spomína na ťažké časy v Dukle Banská Bystrica,
- ako spomína na návrat do Podbrezovej, s ktorou dokázal postúpiť do najvyššej súťaže,
- či ho nemrzelo, že mu ani raz nevyšiel zahraničný angažmán,
- ako si spomína na svoj jediný reprezentačný štart,
- ktorý svoj gól považuje za najcennejší,
- či by na mieste Roba Polievku zotrval ešte v Dukle,
- či má bližšie k Dukle alebo Podbrezovej,
- prečo sa svojho času rozhodol odísť do Detvy,
- ako si spomína na pôsobenie v Očovej, kde sa stretol s hráčmi ako Debnár či Svintek,
- ako vníma úpadok dedinského futbalu.
Týmto druhým miestom ste si zabezpečili aj účasť vo futbalovej Európe. V 1. kole pohára UEFA ste si zahrali aj proti slávnej Benfice Lisabon.
To bol vtedy taký paradox, že v predkolách Pohára UEFA som ani nehral, lebo som bol zranený. K mužstvu som sa pripojil až pred zápasom s Benficou, no hral som aj na Štiavničkách a aj v Lisabone. Bola to obrovská škola, na Duklu prišili hráči ako Nuno Gomes a jemu podobní.
