Na Slovensko prišla len s jedným kufrom. Nemala nič. Žiadny majetok, žiadne úspory. Zažila, aké to je stratiť všetko pre vojnu a vie, čo je byť utečencom.
Sanja Nikolov pochádza z chorvátskeho mestečka na pohraničí. Na jednej strane rieky Una je to Chorvátska Kostajnica, na druhej Kostajnica patriaca Bosne a Hercegovine.
Hovorí, že následky občianskej vojny pretrvávajú v krajine dodnes. Pripomína, že pestovanie a šírenie nenávisti sa môže rýchlo zvrhnúť v ozbrojený konflikt.
„Ľudia majú v sebe zakorenené predsudky voči inakosti rôzneho druhu a neuvedomujú si, že naozaj stačí málo a rovnaké hrôzy, aké sme zažívali my, sa môžu začať odohrávať aj tu.“
Vo Zvolene, kde žije, sa stala známou tvárou. Nie preto, že je cudzinka, ale z dôvodu, že sa snaží oplatiť dobro, ktoré dostala.
V rozhovore spomína na svoje začiatky na Slovensku, ale aj na to, ako kedysi nosila značkové veci a nakoniec bola vďačná aj za obnosené šaty z Červeného kríža.
Čo sa dočítate
- Jej spomienky na vojnu a ako vníma rodnú krajinu dnes,
- z akého dôvodu chodí domov so smútkom v srdci,
- čím si ju získali Slováci a čím Zvolen,
- prečo jej bývalo na začiatku do plaču,
- v čom vidí paralely a v čom rozdiely v mentalite Slovákov a Chorvátov,
- čo jej na Slovensku chýba,
- čím sa živila po príchode na Slovensko a čo robí dnes,
- prečo skončila s podnikaním,
- ako prežívala inváziu Ruska na Ukrajinu.
Za akých okolností ste sa rozhodli odísť z vojny zmietanej krajiny práve na Slovensko?
Slovensko nebola prvá voľba. Naše mestečko bolo miešané, žili tam etnickí Srbi aj Chorváti, leží totiž na hranici s Bosnou a Hercegovinou. Mesto zostalo po piatich rokoch vojny zničené, vyľudnené. Dodnes nie je také ako predtým.
S mojím vtedy ešte budúcim manželom sme sa rozhodli odísť do Mníchova. Nejaký čas sme tam pracovali, no bola som mladá a plná ideálov, chcela som si dokončiť vysokú školu. Študovať som začala ešte u nás v Záhrebe, no začala sa vtedy občianska vojna.
Nemecko mi však akosi nezapasovalo. Vždy nám dávali pocítiť, že sme outsideri, to ma bolelo. Možno keby sme tam zostali žiť dlho, našli by sme spôsob, ako do ich komunity zapadnúť, ale mne, človeku s balkánskou mentalitou, mi pripadal tento národ studený.

Z Nemecka ste si to teda namierili na Slovensko?
Nie. Keďže som si chcela dokončiť vysokú školu a do Chorvátska sa ešte nedalo vrátiť, odišli sme do Srbska. Obidvaja, manžel aj ja, sme z etnicky miešaných rodín. Usadili sme sa v Belehrade, ktoré bolo v tom čase pre nás veľké neznáme mesto.
Bolo plné utečencov a bojovalo s ekonomickými sankciami, ktoré na nich uvalil Západ. Zažili sme tam veľkú biedu. Hyperinfláciu takú, že za jeden rožok sme dávali miliardy dinárov.
To si dnes človek ani nevie predstaviť, že peniaze nemali žiadnu hodnotu a ľudia žili tak, že nevedeli, čo bude zajtra.