Regulovaný chaos a na konci aj tak trpí pacient. To ma vie ešte stále rozčúliť, hovorí o systéme v slovenskom zdravotníctve lekár Michal Rybár.
Kým niektorí lekári zo Slovenska odchádzajú za lepšími podmienkami do zahraničia, on sa po deviatich rokoch pôsobenia v Nemecku vrátil.
Dnes je primárom ortopedicko-traumatického oddelenia vo zvolenskej nemocnici, v ktorej začínal svoju profesijnú kariéru.
Je späť v podmienkach slovenského zdravotníctva a môže tak porovnať medicínu u nás a na západe.

Čo vás odradilo zostať pracovať na Slovensku?
U nás nemá chirurg toľko možností sa odborne vzdelávať a rozvíjať. Často sú potrebné kontakty, známosti. Aspoň taká bola moja skúsenosť pred jedenástimi rokmi, kvôli ktorej som odišiel.
Dôležité bolo pre mňa odborné vzdelávanie, atestácie. Na Slovensku mi v tom chýbala jednotnosť a systém. V jednom meste pacienta s tým istým problémom riešil ortopéd, v druhom traumatológ. Nevedel som to pochopiť, nedávalo mi to zmysel.
Čo sa dočítate
- Kedy a prečo mal chuť zabaliť to a vrátiť sa domov,
- kde a z akých dôvodov bol odkázaný na vyradené banány,
- ako ho prijali kolegovia v Nemecku,
- čo je v jeho veku na slovenské pomery nezvyčajné,
- čo rozhodlo o jeho návrate na Slovensko,
- akými slovami sa s ním rozlúčil šéf nemeckej kliniky,
- ako vníma slovenské a ako nemecké zdravotníctvo, v čom vidí rozdiely,
- akú rolu v jeho profesijnom živote zohrali jednotky.
Vždy ma fascinovala chirurgia pohybového systému ako celok a v slovenskom atestačnom vzdelávacom systéme je to podľa môjho názoru nie celkom najšťastnejšie. Uvedomujem si, že to má historický základ, ale nielen európske, ale aj celosvetové trendy udávajú iný smer, z ktorého v konečnom dôsledku profituje pacient.
Zmenilo sa to v tomto smere odvtedy na Slovensku?
Bohužiaľ, žiadna zásadná zmena systému na Slovensku zatiaľ nenastala. Ani za tých jedenásť rokov. Chirurgiu pohybového systému ako celku však chcem zaviesť na našom novom ortopedicko-traumatickom oddelení.
A aké boli vaše začiatky v Nemecku?