ZVOLEN. V 90. rokoch a na začiatku nového milénia bol miláčikom martinských a zvolenských tribún. Hokej ho sprevádza celý život, ostal pri ňom aj po skončení aktívnej kariéry.
Legendárna zvolenská „26“ bola svojho času na nezastavenie. Neraz vyzvŕtala nešťastných súperových obrancov v rohoch klziska, ktorí ho inak ako faulom zastaviť nevedeli. Povestné boli aj jeho gólové oslavy s fanúšikmi.
Všetko robil poctivo, naplno a so srdcom. Veríme, že ste bez problémov v tomto krátkom opise spoznali Jaroslava Töröka.
Výhoda rozhlasu je v tom, že sa deje to, čo hovorím, smeje sa komentátor Adam Bohuš Čítajte Muža, ktorý prežil najlepšie hokejové roky pod Pustým hradom, ktorý s Richardom Šechným vytvoril nezabudnuteľnú dvojičku a bol pri historickom prvom titule HKM v sezóne 2000/2001.
Török sa dal po skončení aktívnej kariéry na trénerskú dráhu. Ako hlavný tréner viedol Martin a juniorku Banskej Bystrice.
V sezóne 2012/2013 bol vo Zvolene asistentom trénera Mikulu a aj on mal nemalý podiel na zisku druhého majstrovského titulu. V ročníku 2015/2016 pomohol ako asistent Miroslava Chudého Novým Zámkom k postupu do najvyššej súťaže.
Aktuálne je už piatu sezónu členom zvolenského realizačného tímu, kde má na starosti videoanalýzy, v ktorých sa, ako sám hovorí, našiel. Mimochodom, Török sa môže pýšiť ziskom všetkých troch titulov Zvolena. Pri treťom ako spomínaný videoanalytik.
Stretli sme sa s ním počas reprezentačnej prestávky po jednom z tréningov zvolenského áčka. Usadili sme sa v jeho „kancelárii“ videoanalytika. S rozhovorom, mapujúcim jeho kariéru, ochotne súhlasil.
Privítal nás však s malým prekvapením. S ročným oneskorením totiž akurát chystal oslavu svojej päťdesiatky a pri tejto príležitosti pripravil spoločne s hlásateľom Zvolena Martinom Matuškom nádherné video, mapujúce jeho míľniky.
Na zraz prišiel s dobrými pocitmi: Na MS sa veľmi teším, hovorí útočník Dvorský Čítajte Vo veľkom rozhovore sme spoločne prebrali jeho bohatú hokejovú kariéru. Po interview nám pustil video. Bolo v ňom takmer všetko, na čo sme spomínali. Bolo to emotívne a silné, teda také, aká bola hokejová kariéra Jaroslava Töröka.
Jaroslav Török
- Najväčší úspech kariéry: „Jednoznačne titul majstra Slovenska v roku 2001 a zisk Kontinentálneho pohára v roku 2005. Škoda, že sa nám nepretavilo viac finálových účastí so Zvolenom do zisku viac titulov. Som však rodinný typ, tak musím spomenúť, že k najväčším úspechom radím aj narodenie mojich dvoch synov a moju krásnu manželku.“
- Hokejový vzor: „Peter Šťastný, kvôli nemu som nosil na drese číslo 26.“
- Najobľúbenejší hokejový klub: „HKM Zvolen.“
- Nesplnený športový cieľ: „Účasť na MS a to, že som nebol pri zlatých medailách v Göteborgu.“
Ste martinským rodákom, kde ste s hokejom aj začínali. Spomeniete si na vaše začiatky, kto vás priviedol k hokeju a čím vám učaroval?
Tu musím spomenúť pána Františka Mrukviu, ktorý býval oproti nám. Jeho brat Milan bol veľkou osobnosťou slovenského hokeja, hrával v Slovane.
František sa prisťahoval do Martina, moje hokejové začiatky sa spájajú práve s ním. Keď som videl, že sused chodí na hokej, tak som chcel aj ja. Predtým som totiž hrával futbal.
Chcel som sa mu vyrovnať. Zaťal som sa a povedal som si, že chcem byť dobrým hokejistom. Začal som však pomerne neskoro – až v 4. triede ZŠ.
Keďže som bol len začiatočník, na zápasy ma nezvykli brávať. Raz jeden spoluhráč ochorel, tak som išiel na zápas do Popradu. Prehrali sme 1:11, náš jediný gól som strelil ja, bol to môj prvý gól v živote.
A pritom to bola veľká náhoda, že ma tréner vzal na tento duel, ale takto začala moja kariéra. Vtipné bolo, že keď sa ma pýtali, na akom poste hrám, odvetil som, že stredného obrancu (smiech). Už taký ozajstný hokej som začal hrávať v 6. triede.
V úvode vašej seniorskej kariéry ste krátko skúsili aj federálnu ligu v dresoch Nitry či Trenčína, ako si na to spomínate?
Na tieto časy mám veľmi krásne spomienky. Z Martina, kde som bol najlepším strelcom juniorky a občas som hrával aj v áčku, ma do Nitry stiahol pán tréner Uličný.
Hrali sme federálnu ligu, pôsobil som v jednom útoku so Žigom Pálffym a Jožkom Stümpelom, v našej lajne som mal na starosti defenzívne veci. Bolo parádne hrať s týmito chlapcami, začiatkom 90. rokov boli plné štadióny.
No sezónu som ukončil predčasne po desiatich zápasoch kvôli ťažkému zraneniu. Dostal som prihrávku, ale som sa nepozrel a Václav Baďouček ma narazil a zlomil mi kľúčnu kosť.
Pálffy strelil v jeho výstroji hetrik
„Z tohto obdobia mám aj jeden nezabudnuteľný zážitok. Žigo Pálffy sa vracal z Ameriky, kde si zabudol celý výstroj. V mužstve som bol asi jediný s jeho veľkosťou korčúľ, tak mi tréner povedal, aby som sa vyzliekol a dal výstroj Žigovi. Podarilo sa nám v Plzni vyhrať 4:2, Žigo s mojím výstrojom, korčuľami a hokejkou dal hetrik. To bolo pre mňa krásne. Potom mi Žigo povedal – Jarino, ty mi len dávaj svoj výstroj, ja budem dávať góly.“
Po anabázach v Nitre a v Trenčíne ste svoju kariéru rozbiehali v rodnom Martine, obzvlášť úspešná sezóna bola najmä 1993/94, v ktorej ste nečakane získali bronz. Aké máte spomienky na toto obdobie?
V Martine boli predovšetkým fantastickí diváci, v sezóne 93/94 a 94/95 chodilo na hokej päť-šesťtisíc ľudí, hnali nás dopredu. Býval tu burácajúci kotol, ktorý mal skvelé chorály. Na fanúšikovskú základňu a ľudí okolo hokeja nedám dopustiť. Zisk bronzu bol krásnym momentom. Bol to veľký úspech.
Pamätám si, ako sme sa vracali na rozhodujúci tretí zápas z Fínska s Karolom Ondreičkom, Mirkom Chudým a Mariánom Uharčekom. Nikto nečakal, že porazíme veľký Slovan. A napokon sme ho zdolali na jeho ľade 3:2 vďaka gólu Roba Kráľa, na ktorý som prihrával.
Nikdy nezabudnem ani na historicky najdlhší zápas v našej lige v sezóne 1995/96. Začali sme hrať štvrtý semifinálový duel s Trenčínom o 17.00, o pol desiatej sa ešte hralo a diváci kričali – dajte nám večeru. Ale o 21.45 sa mi podarilo v 109. minúte dať rozhodujúci gól. Sériu sme napokon prehrali 1:4 na zápasy.
Váš útok s Beranom a Zlochom bol postrachom súperov...
Bola to úžasná formácia, rozumeli sme si na ľade, ale aj mimo neho. Volali nás TBZ. Dve sezóny sme boli postrachom všetkých v lige. Veľmi sa nám darilo. Doteraz som s Mišom Beranom v stálom kontakte. Dá sa povedať, že nás fanúšikovia v Martine nosili na rukách.
Ďalej sa okrem iného dočítate:
- ako si Jaroslav Török spomína na spoluprácu s Richardom Šechným,
- či sa lepšie cítil v martinskej alebo zvolenskej elitnej formácii,
- čo bolo hlavnou príčinou zisku prvého titulu HKM Zvolen,
- ako si spomína na fanúšikovské oslavy a ošiaľ, ktorý vtedy bol pod Pustým hradom,
- prečo ho vždy manželka s deťmi museli po zápasoch dlho čakávať,
- proti ktorým obrancom sa mu ťažko hrávalo,
- či mal nejakého neobľúbeného brankára, proti ktorému sa ťažšie presadzoval,
- ako si spomína na výlukovú sezónu, ktorú začal v Nitre,
- prečo si veľmi cení aj zisk Kontinentálneho pohára so Zvolenom,
- čo si myslí o tom, že doteraz zlé jazyky tvrdia, že niektorí hráči predali v sezóne 2004/05 titul Slovanu,
- ako si spomína na olypijské hry v Salt Lake City,
- prečo na poslednú chvíľu vypadol z nominácie na MS do švédska, kde sme získali zlato,
- čo v kariére ho najviac mrzí,
S vaším terajším trénerským kolegom Petrom Oremusom ste sa stretli v Martine v sezóne 1996/1997 aj ako spoluhráči...
Viem o tom, bavili sme sa o tom s Petrom, ale on hral v Martine vtedy len pár zápasov, priznám sa, že si to až tak nepamätám.
Vaše výkony si všimli v ambicióznom Zvolene, ako ste vtedy vnímali toto angažmán?
Pozitívne. Keď v mojich 25 rokoch prišla ponuka ísť do Zvolena, potešil som sa. Na mojom príchode do HKM má veľkú zásluhu dnes už nebohý Peter Ševela a Miroslav Michálek. Toto boli dvaja ľudia, ktorí mi dali vo Zvolene šancu.
