Spisovateľke Silvii Bystričanovej z Detvy vyšla nedávno kniha Tu som doma. Desiata v poradí. Venuje ju všetkým, ktorí sa naučili odpúšťať, tým, ktorí nevedia povedať milujem, ale milujú, aj tým, ktorí sa často cítia na svete sami.
V knihe Tu som doma chce autorka čitateľom a čitateľkám pripomenúť, aké dôležité je udržiavať zdravé rodinné vzťahy, pretože hnev či nedostatok odpúšťania sa môžu ťahať naprieč celými generáciami.
V úvode píše, že nikto nekráča životom sám. „Je v nás kúsok tých, čo už odišli, ale aj kúsok tých, čo prídu. Rodové väzby. Na starom sa stavia nové. Ak je základ málo pevný, skôr či neskôr sa chyby ukážu. Vyriešme nedoriešené, aby to nemuseli riešiť naše deti.“
Rozhovor so Silviou Bystričanovou prináša odpovede na otázky, ktoré by si čitatelia pri čítaní jej novej knihy možno aj položili. A možno aj nie. A možno podobné otázky zaznejú na besedách, na ktoré sa autorka chystá.
Isté je, že tento rozhovor je o knihe, ktorá je ako balzam na dušu a zahreje srdce v tomto sychravom, no už Vianocami voňajúcom čase, keď si vari každý z nás chce povedať Tu som doma.
Knihu Tu som doma ste uviedli do života v polovici októbra a v predposlednú novembrovú nedeľu ste ju predstavili na knižnom veľtrhu Bibliotéka v bratislavskej Inchebe. Medzitým ste stihli aj besedu s čitateľkami v Hnúšti. Na čo sa vás čitatelia najčastejšie pýtajú? Dostávate aj „nečakané“ otázky?
Patrím k autorkám, ktoré na besedách povedia o sebe, písaní a knihách všetko. Besedy vediem tak, aby sa čitateľkám oplatilo prísť a dozvedeli sa aj o tom, čo v knihách nenájdu a na čo by nemali odvahu opýtať sa.
Som si vedomá toho, že moja cieľová skupina čitateľov je introvertnejšieho typu. Na nečakanú otázku si teda rada počkám.
Vaša najnovšia kniha je v poradí desiata. Aký je váš vzťah k číslam? Je desiatka pre vás niečím výnimočná, alebo sú vám bližšie iné čísla?
