Pavel Fabian : Je to tragédia, že sa niečo také stane v 21. storočí, ale treba hľadať príčiny, prečo sa tak deje. Nemôžem sa stotožniť s tým, že keby sme neboli v Iraku alebo v Afganistane, tak sa to nestane, lebo takéto útoky boli aj predtým. Treba hľadať príčinu v tom, čo tých ľudí motivuje. Každého teroristu, keď sa ho podarí chytiť, by mali popraviť. Tam nieto o čom debatovať. Nechápem, čo chcú dokázať tým, že zabijú desať, dvadsať, tridsať ľudí. Čo to je? Prevrat? Revolúcia? Alebo chcú len zasiať nepokoj medzi ľudí? Nie je mi to jasné. Slovensko nie je v celosvetovom meradle zaujímavé. Ale môžu sa nájsť takí hlupáci, ktorí vyhodia niečo do luftu. Hranicu na východe máme dobre stráženú, podľa mňa ešte viac, ako keď som ja strážil hranice s Rakúskom.
Darina Čillíková: Žiaden rozumný a súdny človek s tým nemôže súhlasiť. Akurát dnes som čítala článok, v ktorom sa píše, že to nemusí byť len v náboženskom presvedčení, lebo sú schopní zavraždiť aj svojich ľudí. Ja málo cestujem do zahraničia a nemáme z rodiny nikoho v zahraničí, takže sa osobne nemám o koho obávať, ale viem pochopiť takých ľudí, ktorí tam majú niekoho blízkeho. Nikto nemôže s určitosťou povedať, že by sa taká tragédia nemohla odohrať aj na Slovensku. Vidíte, že aj v Anglicku dávajú veľké peniaze na ochranu a napriek tomu sa to stalo.
Dušan Krajlik: Je to nezmyselný čin. Odskákali si to nevinní ľudia a ťažko povedať, ako to bude pokračovať. Vo štvrtok, keď hučala siréna, tak sme sa o tom trošku porozprávali a ľudia v mojom okolí to berú ako nehumánny čin. Môj brat momentálne žije neďaleko od Londýna, telefonovali sme spolu, ale neuvažuje o tom, že by sa vrátil domov. Život tam beží ďalej. Myslím si, že proti terorizmu je ťažké bojovať a nie je vylúčené, že by sa také niečo nemohlo stať aj na Slovensku.
Janka Kloknerová: Je to strašné. V súčasnosti necestujem do zahraničia a ani nemám nikoho v zahraničí. Veľmi som to ani nevnímala, lebo som mala veľa práce. Viem, že včera hučali kvôli tomu sirény, ale bola som v práci a tam som si to ani nestihla uvedomiť. Stať sa môže čokoľvek, kedykoľvek a kdekoľvek a obyčajný človek tomu nedokáže zabrániť, či je to v Anglicku alebo na Slovensku.
Ján: Správy sledujem, týka sa to každého, lebo sa to môže stať kdekoľvek. Dnes si človek nemôže byť nikde istý. Do zahraničia momentálne nechodíme a ani sa nechystáme, ani nikto z našich príbuzných a známych nie je v zahraničí, takže sa nemáme o koho obávať. Teroristi robia atentáty z presvedčenia, je to v ich mentalite, veria, že práve takto niečo vyriešia. Zrejme sa dostali do nejakej skupiny, kde ich zmanipulovali a potom im povedia, choďte tam a urobte toto a oni májú klapky na očiach a idú. Proti takému sa nedá brániť alebo bojovať. Možno sú za tým aj peniaze, ale ľudia, ktorí atentát spáchajú, to sú čistí fanatici, ktorí odvedú špinavú robotu a možno tí, čo sú v pozadí, z toho ťažia. Ako taký bin Ládin, ak ešte žije. On určite netrpí chudobou. Ale na druhej strane, aj Bush povedal, že ideme do Iraku, aby sme oslobodili Arabov a nie je to tak.
Štefan Moravčík: Američania a Angličania a ich spojenci si myslia, že sú predurčení na to, aby robili žandárov a nevnímajú biedu, ktorá je v iných štátoch. Do svojich krajín si pustili priveľa emigrantov, azylová politika je tam taká, že nevedia, kto im do krajiny príde. Al-Kaída tam pošle svojich ľudí, ktorí tam žijú aj desať rokov, alebo sa dokonca tam narodia. Možno je v tom aj vydieranie, že ak to neurobí, ak neodpáli na sebe bombu, tak mu zničia celú rodinu. Keby pritvrdili azylové zákony, tak by sa to vari ani nestalo. Možno, že Angličania to podcenili. Niečo také sa môže stať v každej krajine, ktorá súhlasila s napadnutím islamských štátov. Ale ja z toho nemám obavy, so strachom sa predsa nedá žiť. Ak sa má človeku niečo stať, tak je to osud a môže sa mu to prihodiť doma alebo niekde vo svete. Môžeme sa tu my dvaja rozprávať, pôjde niekto okolo, položí kufrík s bombou alebo sa odpáli. Ako sa dá tomu zabrániť?
Text: Jozef SLIACKY
