Marek Viedenský: Máme najlepšieho slovenského trénera, do KHL by som teraz hrať nešiel

Marek Viedenský (7 fotografií)

ZVOLEN. Sezóna 2022/2023 je pre 32-ročného útočníka Mareka Viedenského treťou v drese HKM Zvolen. Pod Pustý hrad ho priviedol Radovan Puliš, dnes už hráč Michaloviec a bývalý kapitán „rytierov“, s ktorým svojho času bývali hneď vedľa seba. Vieďo, ako Mareka Viedenského všetci prezývajú, patrí medzi najskúsenejších hráčov aktuálneho kádra Zvolenčanov.

Viedenský bol talentovaný a húževnatý mladík, ktorý hokeju obetoval veľa. Reprezentoval Slovensko na majstrovstvách sveta do 18, ale aj do 20 rokov. V roku 2009 ho draftovalo San José Sharks v 7. kole.

V zámorí ho ako mladíka prichýlil pod svoje krídla a bol mu akýmsi mentorom Michal Handzuš, od ktorého sa veľa naučil. A niečo podobné sa snaží odovzdávať teraz aj on mladším spoluhráčom.

Práve Handzuš spôsobil poriadny rozruch v slovenskom hokeji po svojom odstúpení z Výkonného výboru SZĽH, Viedenský si na ňom váži práve to, že sa víťaz Stanleyho pohára so Chicagom vždy drží svojich zásad a presvedčenia. Čo už chápe menej, je vlna osočujúcich komentárov smerom k Michalovi Handzušovi na sociálnych sieťach.

Mohlo by vás zaujímaťMohlo by vás zaujímať Tréner Zvolena Oremus: Keď legionári nebudú podávať požadované výkony, budú mať problém Čítajte 

Marek Viedenský si vyskúšal zámorskú AHL, fínsku ligu, ale aj KHL. Trikrát si zahral aj na seniorskom svetovom šampionáte. Jediný majstrovský titul získal práve so Zvolenom v sezóne 2020/2021. A tak nečudo, že v aktuálnej sezóne nosí na zvolenskom drese „A“ a spoločne s Branislavom Kubkom sú asistentmi kapitána Petra Zuzina.

Marek si v otvorenom rozhovore zaspomínal na svoju bohatú kariéru, zisťovali sme ako sa mu páči vo Zvolene, ale prebrali sme aj úspech slovenského hokeja na drafte NHL či horúce témy, ktoré rezonujú širokou športovou verejnosťou.

Ako sa dostal chlapec z Handlovej ku hokeju?

Bolo to veľmi zaujímavé. Vždy som inklinoval k športu a v Handlovej sme mali veľa, ale zároveň málo možností. Začínal som pri gymnastike, skúsil som karate, plával som. Keď som bol prvák, tak som chodil do basketbalovej triedy. Na ihrisko sme chodili hrávať rôzne športy, ale najmä hokej a futbal. Raz prišiel do našej triedy pán tréner Ladislav Boroš, ktorý chodil robiť nábor po školách a pýtal, či niekto nechce chodiť na hokej.

Ja som ho vyskúšať chcel, ale v tom týždni sme už s rodičmi mali dohodnuté stretnutie v umeleckej škole, kde som mal začať chodiť na gitaru. Mali sme sa stretnúť s riaditeľom ZUŠ. Čakali sme hodinu, dve, ale neprišiel a my sme išli domov. A na druhý deň nás ocino s bratom zobudil skoro ráno a vzal nás na hokej do Prievidze.

Čiže, nebolo to tak, že ste snívali o hokejovej kariére od malička?

Hokej ma bavil, vonku na ihrisku sme ho hrávali často, no moji rodičia neboli nejakí bohatí, aby som ho mohol začať hrávať profesionálne. Hlavne som musel z Handlovej dochádzať do Prievidze, takže som to vôbec nečakal. Ocino však mal vždy zápal pre hokej. Mali sme takú malú červenú škodovečku, s ktorou nás ocino aj mamina vozili na tréningy, občas aj dedo, všetci sa pre nás obetovali.

Mali ste nejaký hokejový vzor? Hráča, ktorého ste uznávali?

Pre mňa bol veľkým vzorom Peter Bondra a pre brata Žigmund Pálffy. Potom neskôr, keď bolo veľmi populárne trio Ovečkin, Crosby, Malkin, tak mne sa najviac vždy páčil Jevgenij Malkin. V tom čase bol práve on mojím hokejovým vzorom.

Mohlo by vás zaujímaťMohlo by vás zaujímať Kašlík pri extraligovej premiére skóroval. Budem si musieť požičať od rodičov, vtipkoval Čítajte 

A mali ste ako dieťa klub, ktorému ste fandili?

Ani nie, skôr som sledoval tie kluby, kde hrávali naši hráči a keďže Peter Bondra hrával vo Washingtone, tak som fandil Capitals.

V doraste a juniorke hrávali za Prievidzu a Trenčín. Ako si spomínate na tieto časy?

Zo ZŠ som išiel na strednú školu do Trenčína na Športové gymnázium. V prvej sezóne som mal hrávať extraligu v doraste Dukly, ale po pár týždňoch ma vytiahol vtedajší tréner Eduard Hartmann do juniorky a začal som hrávať juniorskú extraligu za Trenčín, kde som bol na hosťovaní z Prievidze. V tom čase hrala Prievidza extraligu dorastu. V ďalšej sezóne už Prievidza vypadla do druhej ligy a ako môj materský klub si ma často sťahovala na výpomoc, lebo sa chcela vrátiť do extraligy.

Bol teda Trenčín a Prievidza odrazovým mostíkom do juniorských reprezentácií?

Už predtým som bol členom reprezentácie do 16 rokov. Vo výberoch do 17 rokov som veľmi nefiguroval. V osemnástke som začínal vo štvrtej päťke, až som postupom času skončil v prvej s Tomášom Hričinom a Richardom Pánikom. Prvý turnaj Hlinka Cup mi však nejako nevyšiel a prepadol som sa až na tribúnu, ale potom som sa zlepšil v juniorke v Trenčíne už pod vedením trénera Bohunického a celý tím sme hrali o popredné priečky.

Napokon ste to dotiahli až na majstrovstvá sveta do 18 a 20 rokov. Ako si na ne spomínate?

Majstrovstvá sveta do 18 rokov boli pre mňa veľká vec. Hrali sa v Rusku. Bolo to niečo úplne iné ako som dovtedy poznal. Zažil som tam niečo, čo som si myslel, že nikdy nezažijem. Vždy si spomeniem najmä na ten obrovský rozdiel medzi bohatými a chudobnými.

Na jednej strane ste videli len nové mercedesy, a na strane druhej, len staré Lady. Aj zápasy boli neskutočné. V zápase proti Rusom sme zo začiatku vyhrávali, ale napokon sme prehrali. Potom sme pokazili duel proti Nemecku, prehrali sme na nájazdy. Kanaďania nám dali asi 7 gólov, už si nepamätám presne, a museli sme hrať o záchranu, ale podarilo sa nám udržať.

A práve vtedy som sa rozhodol, že po sezóne chcem ísť do Kanady a hrať ich juniorské súťaže, aby som vedel, ako sa tam hráči zlepšujú. Aj keď vtedy začínal projekt SR 20, a povedali mi, že ak pôjdem do zámoria, tak možno sa do reprezentácie nedostanem, ale to mi nevadilo, lebo som chcel vedieť, prečo nás Kanaďania porážajú a chcel som sa tam ísť pozrieť a vyskúšať si ich tréningy.

Vedel som, že veľa chalanov sa odtiaľ vracalo, lebo sa im tam nedarilo. Mňa to neodradilo. Prišiel som tam prvýkrát na kemp, kde okrem mňa bolo ďalších 120 hráčov. Lenže to bol len kemp pre juniorské súťaže.

Snažil som sa a napokon sa mi tam podarilo dostať a v súťaži aj udržať a aj keď som už neskôr mal miesto teoreticky isté, nebolo mi všetko jedno pri tom počte hráčov a vždy som si musel vybojovať miesto. Začal som tam pravidelne hrávať, rozohral som sa až tak, že ma vzali aj do reprezentácie do 20 rokov a vtedy sa nám podaril po dlhom čase väčší úspech, keď sme skončili štvrtí.

A čo draft do NHL? Ako ste ho prežívali, keď si vás vybralo San Jose v 7. kole? Boli ste priamo na drafte?