Hovorí, že sa narodil dvakrát. Prvýkrát pred 64 rokmi. Druhýkrát pred 34 rokmi, keď skoncoval s alkoholom, pretože už pil prvú ligu a len odvtedy žije skutočný, triezvy život.
„Pre mňa je dôležitý aj dátum môjho druhého narodenia, pretože odvtedy viem, aký môže byť život krásny a alkohol mi k nemu ani zamak nechýba,“ priznáva otvorene spisovateľ Ondrej Kalamár.
Sám seba označuje termínom vyliečený alkoholik. Alebo abstinujúci alkoholik. Cesta k vyliečeniu však nebola jednoduchá a krátka, pretože svoju chorobnú závislosť si nepripúšťal.
S Ondrejom Kalamárom hovoríme o jeho alkoholových excesoch, o démonoch, o pokusoch mať to pod kontrolou, o podrezaných žilách, o jeho víťazstve nad alkoholom a čo mu predchádzalo, či o tom, prečo by dnes opitému nepomohol.
Piť ste prestali v tridsiatich. Kedy ste začali?
Niekedy vo svojich štrnástich rokoch. Iba príležitostne a nepravidelne, ale napríklad pivo čoraz častejšie a pravidelnejšie, až sa jeho konzumácia zmenila na dennú.
Štúdium na vysokej škole znamenalo nové dimenzie, nové kontakty i príležitosti. Aj zvýšenú konzumáciu alkoholu a „chlapáctvo“, v rámci ktorého som dokázal za deň vypiť aj dvadsať pív. Zvýšená konzumácia alkoholu sa nemalou mierou podpísala aj na predčasnom ukončení môjho štúdia v piatom semestri, vyhodili ma.
Potom nasledovali robotnícke profesie a s nimi spojené aj „patričné“ zvyky v podobe konzumácie alkoholu. A silnejúca závislosť, ktorá už o sebe dávala čím ďalej, tým viac vedieť.
Ale, samozrejme, ako každý správny závislák som bol ochotný odprisahať, že ja závislý nie som a hneď som mal naporúdzi mnoho príkladov tých, ktorí sú na tom horšie ako ja a závislí sú.
Prišli obdobia niekoľkodňových pijanských šnúr, z ktorých som si nepamätal takmer nič a počas ktorých som napríklad zabudol ísť pre syna do škôlky.
To na akom pracovisku boli také uvoľnené mravy?
To bolo za socíku, vtedy sa pilo všade.
