Tento článok nám zaslal čitateľ v rámci projektu Som reportér. Článok nie je spracovaný redakciou, ani neprezentuje názory redakcie MY Zvolen a vydavateľstva Petit Press a.s.
Už je to rok. Ulice sú tichšie, prázdnejšie, ľudia pomalší, tajuplnejší a vzdialenejší. Deň čo deň prechádzam zvolenskými ulicami, ktoré sú iné ako dovtedy. Obchádzame sa schválne? Máme strach? Alebo je to už len zvyk - nepribližovať sa? Pod stromami, v parku, stojí každé popoludnie trojica pánov s rúškom, s pohárom teplého nápoja v ruke a poslušne dva metre od seba.
Pri príchode sa symbolicky letmo dotknú zavretou päsťou. Je to už akýsi symbol tejto doby. Chodiac okolo nich počujem útržky rozhovoru. Vláda, lockdown, hodiny pre seniorov. Zvyšok partie pritakáva. Ja sa nenápadne usmievam popod rúško a rozmýšľam, aký úžasný spôsob stretávania si našli.
Kráčam ďalej, mám chuť si obstarať tiež taký teplý nápoj, ako mali oni. Nateraz si len potajomky odhrniem rúško a zahryznem do oblátkového keksíka. Oproti mne ide dvojica v reflexných vestách. Automaticky si vyhrniem rúško a prestanem prežúvať. Oni sa však len usmejú a kráčajú ďalej, pomaly, sledujúc dianie v našich uliciach.
Konečne vidím príležitosť kúpiť si teplý mok, keď zbadám pána, ktorý tam stojí každý deň. Stále s niekým iným. Veselo rozhadzuje rukami, občas si napraví hrubý rám okuliarov a pokračuje vo výraznej gestikulácii. Smeje sa, pije kávu, v diaľke zbadá ďalšieho známeho, ktorého mávaním privolá na stojáka. Neskôr nasadne do drahého fára a odchádza, možno rozdávať smiech na ďalšie miesto.
Takto je to deň čo deň, už rok. Ulice sú stále tiché, ľudia stále používajú zavreté päste a lakte, namiesto dlane. Odstup namiesto objatia. Zatajený úsmev namiesto ukážky bieleho chrupu.
Kráčam opäť cez tie isté ulice. Trojica pánov je tam zas. S rúškom, s pohárom teplého nápoja v ruke a poslušne dva metre od seba...
Napísala Eva Bariaková
_______
Aj vy nám môžete poslať svoj článok, fotky a videá prípadne aj námety na témy, stačí kliknúť sem - SOM REPORTÉR
Autor: Eva Bariakova
