Tribúny ho zbožňovali, stal sa ikonou Plzne, no sužovali ho zranenia. Andrašovského mrzí jediná vec

Celý rozhovor nájdete aj v novom vydaní MY Zvolensko-podpolianskych novín a v MY Žiarskej kotliny v predaji od pondelka 25. januára.

Dušan Andrašovský (9 fotografií)

PLZEŇ. Jeho profesionálna kariéra trvala bez mála 20 sezón. Dušan Andrašovský bol šikovným útočníkom, výborným korčuliarom, ktorý mal skvelú palicovú techniku. S pukom to jednoducho vedel. Góly nielen strieľal, ale ich aj pripravoval svojim spoluhráčom.

V tejto chvíli je to síce už 21 rokov, čo naposledy obliekol dres materského klubu HKM Zvolen, no fanúšikovia na neho nezabudli.

Legendárna „69ka“ sa počas aktívnej kariéry najviac presadila v susedných Čechách v drese Plzne. Stala sa ikonou miestneho klubu. Z tohto západočeského mesta sa stal pre Dušana a jeho rodinu druhý domov.

Všade, kde tento skromný sympaťák hral, si získal srdcia fanúšikov. Rodák zo Žiaru nad Hronom v exkluzívnom rozhovore pre náš týždenník spomína na hokejovú kariéru, ktorú však v tých najkľúčovejších momentoch nepríjemne ovplyvnili zranenia. Mal však niečo, čo by mu mohli závidieť mnohí iní hráči – obrovskú lásku k hre zvanej hokej, ktorá ho vždy poháňala vpred.

V súčasnosti 44-ročný Andrašovský pracuje ako šéftréner klubu HC Meteor Třemošná, ktorý je v podstate farmou extraligovej Plzne, taktiež trénuje siedmakov v tomto klube, ktorého prioritou je vychovávať deti do dorastu Plzne.

Okrem toho je aj skills trénerom pre Český hokejový zväz, kde sa venuje najmenším deťom, popritom prevádzkuje vlastný rybársky obchod.

Ste rodákom zo Žiaru nad Hronom. Aké boli vaše hokejové začiatky a život dieťaťa v tomto meste?

Bol som dieťa ulice. Na našom dvore sme s bratom mali pár starších kamarátov, takže, keď som s nimi chcel hrať, musel som ísť do brány, aby ma vôbec vzali (smiech). Postupne som sa cez bránu dostával aj ku hráčskej hokejke. Rád spomínam na svoje hokejové začiatky v Žiari nad Hronom, aj na trénerov, ktorí sa nám tam venovali. Veľa nás naučili.

Bola to drina, ľad sme mali len dva alebo tri mesiace v roku, ale o to viac sme makali. Môj mladší brat Martin sa na to vykašlal, že drieť nebude (smiech). Ja som to naopak miloval. Bola to veľká škola. Keď bol na štadióne ľad, tak v Žiari bolo každý deň verejné korčuľovanie, a ja som vďaka tomuto bol ozaj každý deň na ľade. Asi tam som sa naučil korčuľovať, pretože techniku ma nikto nikdy neučil, ako to robím teraz ja, keď učím deti techniku korčuľovania.

Prešiel som cez celý Žiar pešo a korčuľoval som preto, lebo som chcel. Nik ma do toho nenútil. Keď som bol druhák alebo tretiak, na zápasy ma vozila moja stará mama. Práve ona a môj otec najviac ovplyvnili moju kariéru. Neskôr vždy pri mne stáli manželka s dcérou.

V Žiari nebol profesionálny hokejový klub, ako ste sa teda dostali do Zvolena?

V Žiari som vždy nastupoval so staršími hráčmi. Ako mladší žiaci sme hrali proti Zvolenu a tam nás oslovil vtedajší tréner Zvolena pán Chudoba. Za HKM Zvolen som začal hrávať v 6. triede. Dochádzal som denne zo Žiaru autobusom. Vstával som o piatej ráno, aby som stihol o siedmej vo Zvolene tréning, prípadne nultú hodinu.

Siedmaci HKM Zvolen po zápase v Púchove v sezóne 1990/1991. Táto formácia hrala takto spolu až do dorastu. Zľava hore útok: Peter Šlamiar, Laco Bielik, Dušan Andrašovský. Zľava dole obrana: Miro Brumerčík, Juro Šovčík. (zdroj: archív D. Andrašovského)

Žijete stále v Čechách, pracujete ako skills kouč pre Český hokejový zväz. Čo táto práca obnáša?

Slovko skills zahŕňa vlastne zručnosti, ktoré deti učíme. Korčuľovanie, techniku streľby a podobne. Deti učím všetko, od úvodných krokov na ľade alebo ako majú položiť nohu na hranu. Je to obrovský rozdiel oproti mojej generácii. V dnešnej dobe sú deti presýtené všetkým, majú obrovské možnosti, a od športu ich odrádza vlastná pohodlnosť.

Šport na tréningoch občas bolí, oni to akoby nechceli podstúpiť. Je veľmi malé percento detí, ktoré hokej milujú. A bez oddanosti k tomuto športu to nejde. Taktiež deti v tejto dobe neradi prijímajú kritiku, aj keď je konštruktívna.

To sa za vašich detských čias asi nemohlo stávať, alebo?

Keď si spomeniem moje časy vo zvolenskom doraste, keď nás trénovali Ján Podkonický alebo Peter Mikula, nedám na nich dopustiť. Koľkokrát sme sa pána Mikulu na tréningoch báli, nebolo mu možné v niečom oponovať. Neexistoval kompromis.

Keď povedal, že sa niečo bude robiť a trénovať, urobilo sa to stokrát. A týmto v nás dokázal vybudovať disciplínu. Za veľa vďačím práve týmto ľuďom, samozrejme tiež aj rodičom, a aj môjmu triednemu učiteľovi a futbalovému trénerovi Ivanovi Galádovi.

Nechceli ste sa po skončení kariéry vrátiť domov na Slovensko?

Je to zvláštne, ako sa to celé vyvinulo. Keď som hral v Košiciach, boli sme tam s rodinou veľmi spokojní. Uvažoval som, že po toľkých rokoch v zahraničí sa vrátim na Slovensko. Manželkini rodičia sú z Lučenca, moji zo Žiaru, do Košíc to nebolo ďaleko. Boli sme rozhodnutí, že si v Košiciach po ďalšej sezóne, ktorú som tam mal stráviť, nájdeme svoje bývanie a že tam ostaneme. Ale človek mieni a život mení.

V poslednom zápase pred play off som sa v Trenčíne vážne zranil a už sme sa v Košiciach za zvláštnych podmienok nedohodli. Mal som vážne zranenie, nevedelo sa, či budem môcť pokračovať v kariére, v tej dobe sme mali v Plzni našu jedinú nehnuteľnosť, tak sme sa tam vrátili. Dokonca sme mali už dcéru prihlásenú na školu v Košiciach, ale napokon malá nastúpila na základnú školu v Plzni. Ja som ešte hral v Nemecku, aj keď už moje koleno nebolo v ideálnom stave. Asi je všetko, ako má byť, ale Slovensko nám veľmi chýba.

K tomu sa ešte dostaneme. Poďme pekne poporiadku. Debut v seniorskom hokeji ste zažili v drese Dukly Trenčín v sezóne 1995/1996, ako si spomínate na obdobie pod hradom Matúša Čáka?

Považujem to za zlomové obdobie. Od malička mi otec hovoril: „keď budem môcť, pomôžem ti, ale ty musíš trénovať a študovať. Do vojny sa o teba môžem postarať, ale po vojne sa musíš o seba postarať sám.“ A ono mi to aj vyšlo. Dostal som sa na super vojenčinu do Trenčína, hrával som za dorast, trénoval som s áčkom a nakukol som do profi hokeja.

Bol to pre mňa obrovský skok z dorastu Zvolena do áčka Trenčína. Boli tam vtedy špičkoví hráči ako Cíger, Jánoš, Sekeráš, Daňo, Kontšek... Nebola šanca sa tam dostať. Potom prišli nejaké zranenia, naskočil som do jedného zápasu, tuším to bolo na jednu tretinu v Poprade. V tom čase bol v Trenčíne tréner Bokroš, ktorý dosť ovplyvnil moju seniorskú kariéru.

Z vojenčiny ste sa vrátili do Zvolena, ktorý v tom čase postupoval do extraligy a mesto zažívalo riadny hokejový ošiaľ...

Keď som sa vrátil do Zvolena, zrovna tam bol tréner Mikula. Vedenie so mnou podpísalo zmluvu na 3 roky, ako s jedným z mála mladých hokejistov. Dali mi dôveru, chceli, aby som hrával. Sám som chcel byť súčasťou kádra Zvolena, vyrastal som tam. Zvolen, Žiar, bolo to pre mňa ako jedno mesto.

Prvú šancu som dostal od Petra Mikulu. Hral som v prvej päťke s Mirom Chudým. Bola to pre mňa obrovská škola hokeja. Potom prišiel do mužstva môj detský vzor Dušan Pohorelec. Tréneri ho dali ku nám s Mirom Chudým, bol to veľký zážitok. Pomohlo mi to v mojej výkonnosti. Hneď sme postúpili z prvej ligy a hrali v ďalšej sezóne už extraligu.

Andrašovský strieľa gól Šimonovičovi v bráne Popradu. (zdroj: TASR)

Veľa odchovancov HKM dres materského klubu neobliekalo. Aj keď mal klub silnú základňu aj medzi odchovancami. Vy ste sa ako jeden z mála presadili v nabitom kádri, čím to podľa vás bolo?

Sadlo mi to. Dostal som šancu, ktorú sa mi podarilo uchopiť, veril mi tréner. V dvoch sezónach po sebe som dal 20 gólov, čo nie je málo. Bolo to o dobrých spoluhráčoch, dobrých tréneroch, ale aj o šťastí. Fyzicky som bol na tom tiež celkom slušne, aj keď som si vždy myslel, že mám málo kilogramov, lebo mi tréner Mikula hovoril, že mám telo bežného človeka, teda, že som chudý a že nikdy nebudem hrať (smiech).

Vašou najlepšou sezónou v drese HKM bol ročník 1999/2000, pripísali ste si na svoje konto 21 gólov a 19 asistencií. V play off ste pridali ešte jeden gól. Vo finále však Zvolen podľahol Slovanu 2:3 na zápasy. Ako si spomínate na túto pre vás prelomovú sezónu?

Pamätám si to veľmi dobre, ale za svoj prelom považujem prvú sezónu v drese Zvolena, keď som sa vrátil z vojny v Trenčíne, keď sme postupovali do extraligy. Mal som dobrú celú sezónu, výbornú baráž, vďaka ktorej som sa dostal do povedomia.