ROUEN/ZVOLEN. Keď pred sezónou 2019/2010 odchádzal do Francúzska, netušil, že ďalší hokejový život bude s malou prestávkou spojený práve s touto krajinou. A je s ňou spojený doteraz.
„Do Francúzska som prišiel na sklonku aktívnej kariéry. Mali sme silný tím, vyskladaný z Kanaďanov, Švédov, Fínov a domácich reprezentantov. Získal som tu dva tituly. Oba boli skvelé, napriek tomu, že prvý bol prekvapením.
O tejto finálovej sérii sa rozpráva dodnes. Hrala sa na tri víťazné zápasy, po domácich zápasoch sme prehrávali s Angers už 0:2. Ich prezident klubu sa pred tretím duelom už fotil s pohárom pre majstra. Lenže my sme u nich vyhrali oba zápasy. A doma v piatom sme ich dorazili. Bolo to heroické,“ prezradil v úvode 48-ročný bývalý robustný obranca Daniel Babka.
Odchovanec martinského hokeja pôsobil na Slovensku počas svojej kariéry vo viacerých kluboch. S Košicami a Slovanom získal majstrovské tituly, blízko k nim bol aj počas 4,5-ročného pôsobenia v HKM Zvolen. Zahral si na dvoch majstrovstvách sveta, dokonca ho mala na lane aj Carolina Hurricanes.
Daniel Babka je ženatý, s manželkou Danou má dvoch synov – Matúša a Daniela, ktorý je tiež hokejista, oblieka dres Martina.
Babka sa momentálne nachádza vo Francúzsku, keď sme ho oslovili a požiadali o rozhovor, ochotne súhlasil. S nadhľadom a noblesou si zaspomínal na svoju bohatú a úspešnú kariéru.
Srdciar Mahdalík otvorene o svojej kariére, odmenách za titul, ale aj vážnom zranení Čítajte Máte za sebou pomerne úspešnú hokejovú kariéru. Ste trojnásobným šampiónom Slovenska (raz s Košicami, dvakrát so Slovanom),trojnásobným víťazom Kontinentálneho pohára, dvojnásobným majstrom Francúzska, reprezentovali ste Slovensko na dvoch MS (1997, 1999). Ktorý z týchto úspechov si ceníte najviac?
Každý z týchto úspechov bol niečím výnimočný a cenný. Nedá sa teda vyzdvihnúť jeden, ktorý by bol top. Tým, že sa to už všetko skončilo, beriem to ako príjemné obdobie v mojom živote.
Je aj nejaký hokejový sen, ktorý sa vám nepodarilo splniť?
Iste. Možno to bolo aj to, že som nemal odvahu prekročiť svoj tieň a skúsiť sa viac presadiť v zahraničí. Ponuky som dostával, ale väčšinou prichádzali vtedy, keď som mal podpísanú inú zmluvu. Mohol som ísť hrať do TPS Turku, ktorý mal v tom čase majstrovské ambície. Mal som tam byť jediným cudzincom.
Potom som mal ponuku od Omsku z ruskej ligy. Ponúkali obrovské peniaze, ale musel som tam ísť sám. Vtedy som si nevedel predstaviť, že by som išiel bez rodiny. Tak som nešiel.
Nelákala vás NHL?
Lákala. Možno málokto vie, že som mal podpísanú predzmluvu s Carolinou Hurricanes. Akurát bola vlna odlivu starších chalanov do NHL. Bola tam však podmienka, že musím odohrať majstrovstvá sveta. A to bolo práve v roku 2002, kedy sme sa stali svetovými šampiónmi.
Z nominácie som vypadol, možno aj na základe toho, že som už mal podpísaný prestup do Českých Budějovíc. Do Caroliny som napokon nešiel a Hurricanes vyhrali Stanley Cup v roku 2006. To vlákno bolo zaujímavo navlečené, ale nakoniec sa táto niť do mojej životnej ihly nezmestila.
A takisto viem, že mojím hendikepom bola rýchlosť. V mládežníckom veku, kedy sa ešte rozvíja výbušná a akceleračná rýchlosť, som mal problémy s kolenami – nedovyvíjané chrupavky v kolenách. Vynechal som skoro dve sezóny a potom sa to so mnou už tiahlo, prvé tri/štyri kroky som skrátka nemal.
V seniorskom hokeji ste debutovali v sezóne 1992/1993, teda ešte vo federálnej lige v drese Dukly Trenčín, odohrali ste dva zápasy, dokonca ste si pripísali na svoje konto aj jednu asistenciu. Ako si spomínate na váš debut medzi seniormi?
V seniorskom hokeji som debutoval doma v Martine v sezóne 1989/1990, kedy sme hrali druhú SNHL. Pán tréner Giblák sa vtedy podujal, že sa za rok vrátime do SNHL. Vybral niekoľko mladých hráčov, ktorí boli súčasťou áčka, a postúpili sme. To som ešte hrával centra. Pred sezónou 1992/93 som nastúpil na vojenčinu do Trenčína.
Trénovali ho František Hossa a Rudolf Uličný. Boli sme na sústredení v Nitre a ja som sa našiel na papieri napísaný v piatej obrannej dvojici. František Hossa mi hovoril – si vysoký, pôjdeš do obrany. Tak som sa začal predierať obranou, podarilo sa mi dostať napokon do tretej dvojičky a odohrať spomínané dva zápasy. Ale po zápase vo Vítkoviciach prišli do mužstva traja ďalší obrancovia a v tej dobe som už len rybárčil. Chodil som na vonkajšie zápasy v pozícii siedmeho beka, nehral som. Potom som mal striedavé štarty za Martin v SNHL. Sezónu som ani nedohral, v jej závere som si poškodil meniskus.
Tento zaujímavý rozhovor
nájdete aj v aktuálnom vydaní MY Zvolensko-podpolianskych novín
Potom ste štyri sezóny pôsobili v materskom klube z Martina, odkiaľ ste sa dostali do reprezentačného výberu trénera Golonku až na majstrovstvá sveta do Fínska. Odohrali ste 9 zápasov, dokonca ste strelili aj jeden gól, v záverečnom zápase v skupine o záchranu proti Lotyšom ste vyrovnávali na 3:3. Ako si spomínate na tento gól?
Dostal som puk na modrú, vôbec som nerozmýšľal, len som sa ho snažil poslať na bránu. Bol to padajúci puk, Irbe ho nevidel a spadlo mu to tam. Potom si pán Golonka z toho robil počas letu domov srandu.
“Keď sme prišli hrať so Slovanom hocikam, nadávali nám všade.
„
V ďalšej časti rozhovoru si prečítate aj TOTO:
▪ V čom vidí príčinu neúspechu Zvolena v siedmom zápase finále proti Slovanu v roku 2005
▪ Či je niečo pravdy na tom, že pár zvolenských hráčov „predalo“ titul Slovanu
▪ Či sa stretol s korupciou v najvyššej slovenskej hokejovej súťaži
▪ Prečo v roku 2008 rozviazal kontrakt s HKM Zvolen
▪ Aké má spomienky na HKM Zvolen
▪ S ktorým hráčom mal odísť do Francúzska a napokon nešiel
▪ Prečo mnoho hokejistov chodí dohrávať kariéru do Francúzska
▪ V ktorom klube si počas kariéry najlepšie zarobil
▪ Do čoho vrazil zarobené peniaze
▪ Prečo sa nerád púšťal do bitiek, a na ktorú nezabudne
▪ S kým si na ľade najviac rozumel a s kým by ani po kariére nezašiel na pivo
▪ Ktorých útočníkov nemal a rád a vždy mu robili problémy
Potom ste prestúpili do Košíc, v sezóne 1998/1999 ste získali váš prvý seniorský majstrovský titul...
Toto celé bolo veľmi zaujímavé. Boli voľby, zmenila sa politická garnitúra. Vedenie klubu sa dostalo do finančných problémov a už nebolo tak podporované železiarňami ako predtým. Napriek tomu, že hráči boli podpísaní, zrazu po voľbách začali finančné problémy. Nemali sme vyplatené výplaty.
Tréner Ján Selvek si nás pred play-off zvolal všetkých a spýtal sa nás, či ideme na majstra aj bez vyplatených peňazí. Dohoda znela, že on vybaví prémie za prípadný titul, ale platy si doriešime sami. Súhlasili sme a šli sme do toho. Začali sme tvrdo trénovať, bez ohľadu na výsledky. Medzitým som bol aj na krátkom hosťovaní v Martine. Do play-off sme šli z 5. miesta.
V prvom kole sme skoro vypadli s L. Mikulášom. Prehrali sme v sérii hranej na tri zápasy hneď prvý duel. Sadli sme si v hoteli v Nízkych Tatrách a dumali sme, čo s tým. Liptáci mali vtedy veľmi silný útok Plch – Ryšánek – Uram. Naša päťka hrala na nich osobku. Igor Liba si vzal na starosti Ryšáneka a my so Stanom Jasečkom sme sa mali postarať o Plcha a Urama.
