ZVOLEN. Kamil Mahdalík má za sebou slušnú hokejovú kariéru. Spoločne s Lukášom Juríkom, sú jedinými zvolenskými hráčmi, ktorí majú s HKM oba majstrovské tituly.
„Mahďo“, ako ho všetci volajú, nepatril medzi hráčov, ktorí strieľali veľa gólov, či zbierali množstvo asistencií, alebo sa na ľade bili.
Brankár Húska: Rád by som sa dostal do NHL a hlavne sa tam udržal čo najdlhšie Čítajte Zvolenský rodák bol však hokejistom, ktorého chcela mať každý kabína. Bol veľký srdciar, bojovník a obľúbený v kolektíve.
Mahdalík pri hokeji ostal aj po skončení profesionálnej kariéry. V súčasnosti je trénerom siedmakov v HKM Zvolen. Spoločne s manželkou žijú neďaleko Zvolena na Ostrej Lúke a tešia sa z ročného syna Kamila juniora.
KAMIL MAHDALÍK (43)
Narodil sa 4. augusta 1977 vo Zvolene. V najvyššej slovenskej hokejovej súťaži hral za HKM Zvolen, MHC Martin a HK 32 Liptovský Mikuláš.
V prvej lige si zahral za béčko Zvolena, MsHK Žilina, MHK Dolný Kubín a HC Detva.
Profesionálnu kariéru ukončil v po sezóne 2014/2015 v detvianskom drese.
Je dvojnásobným majstrom Slovenska s HKM Zvolen (2000/2001 a 2012/2013), trojnásobným majstrom I. ligy (1996/1997 so Zvolenom, 2004/2005 s Martinom a 2014/2015 s Detvou). V sezóne 2008/2009 získal s MHC Martin Kontinentálny pohár.
V súčasnosti trénuje v HKM Zvolen siedmakov a venuje sa manželke Kataríne a synovi Kamilovi.
Kariéru ste ukončili po sezóne 2014/2015, keď ste mali 37 rokov. Pomerne skoro, nelákalo vás to ešte si zahrať pár rôčkov? Čo bolo vtedy za vašim rozhodnutím skončiť s hokejom?
Zas tých rokov nebolo až tak málo a sám som cítil, že to nie je ono. Chcel som, aby si ma ľudia pamätali ako celkom normálneho hráča, nie, aby po mne vykrikovali, že už si starý a podobne.
Mal som aj zdravotné problémy. Počas celej kariéry ma sprevádzal chronický zápal nosových dutín. Takže, bolo tam viacero faktorov a dospel som do takého rozhodnutia, že už asi bolo dosť. Aj keď toto rozhodnutie sa nerodilo ľahko, pretože hokej som hrával od malička.
Ak sa nemýlim, spoločne s Lukášom Juríkom a trénerom Mikulom ste jediní Zvolenčania, ktorí získali oba majstrovské tituly s materským klubom. Vedeli ste o tom?
Viem o tom, ale myslel som si, že som bol jediný z aktívnych hráčov. K druhému titulu som však prišiel ako slepé kura k zrnu. Z Detvy som prišiel na play off a viezol som sa na víťaznej vlne, ale som veľmi rád, že som mohol byť súčasťou toho skvelého kolektívu.
Hrdý otec Kamil Mahdalík so synom Kamilom juniorom. (zdroj: archív K. Mahdalíka)V čase prvého titulu v roku 2001 ste mali 23 rokov a celú kariéru pred sebou. Zvolen bol suverénnom základnej časti, aj v play off sa HKM darilo, vo finále zdolal Trenčín 3:1 na zápasy. Vy sám ste ale pendloval medzi áčkom a béčkom. V play off ste odohrali jediný zápas, ale aj ste v ňom strelili gól...
Vtedy tu bol nesmierne nabitý káder a bolo veľmi ťažké sa v ňom presadiť, takže možnosť hrávať za béčko sme privítali viacerí. A ten gól? Bol asi najkrajší v mojej kariére, ale práve pri ňom som si zlomil ruku. Dopadol som nešťastne na zápästie.
Bolo to v prvej tretine zápasu proti Martinu. Dokorčuľoval som na striedačku, bol vo mne ešte adrenalín, ale vedel som, že ruka nie je v poriadku. Doktor Ježík mi ju nejako zabandážoval a dohral som zápas. Röntgen po stretnutí ukázal, že mám fraktúru zápästia.
“Pri prvom titule bol pomer cudzinci a Zvolenčania úplne opačný ako pri druhom.
„
A čo oslavy? Ja sám si pamätám, že boli riadne dlhé a bujaré... Vyhrali ste v Trenčíne, cesta autobusom na štadión a odtiaľ na námestie...
Doteraz si to veľmi dobre pamätám. Presne v ten deň, ako sme sa stali majstri, mi dávali dole sádru z tej zlomenej ruky. Do Trenčína som samozrejme šiel aj ja. Prvý mečbal sme nevyužili, druhý už áno. Cesta autobusom z Trenčína bola neskutočná.
Už od Žiaru nás čakalo viacero zvolenských áut, ktoré trúbili, mávali vlajkami, sprevádzali nás až na štadión do Zvolena. Tam nás čakalo približne 3000 fanúšikov. Bolo to neuveriteľné. Zo štadiónu sme sa presunuli ešte na námestie, kde bolo ešte viac ľudí. Oslavy vtedy trvali hádam aj týždeň.
Neviem presne, v ktorý deň sme vyhrali titul, ale v denníku Šport bol po pár dňoch od zisku titulu článok s nadpisom, že Vlach ešte nespal (smiech). Na to nezabudnem nikdy. Tieto oslavy boli veľmi úprimné, bol to prvý titul. A čo je prvé, to je najkrajšie.
Mysleli ste si, že vám zisk titulu ako mladému chalanovi otvorí dvierka aj do zahraničia?
V tej dobe to nebolo také ako dnes. Nebolo toľko hráčskych agentov, napríklad ja som v živote nemal hráčskeho agenta. Bol som rád, že môžem hrať hokej v rodnom meste. Ani som nemal nejaké ambície ísť do zahraničia. Okrem pôsobenia v Záhrebe som raz mal rozrobenú druhú ligu v Rusku, ale napokon sa kluby nedohodli.
Spomienky kapitána Juríka na druhý titul HKM: Oslavy trvali týždeň bez prestávky Čítajte Poďme ku druhému titulu v roku 2013. Do Zvolena sa vrátilo viacero odchovancov – Andrej Podkonický, k hokeju sa vrátil Ladislav Čierny, ktorých vhodne dopĺňali legionári na čele s Kamilom Brabencom... Vy ste ale pôsobili počas základnej časti v Detve a plnohodnotným členom Mikulovho kádra ste sa stali až v závere sezóny...
Mne sa ani nesnívalo, že sezónu dohrám vo Zvolene a ešte aj získam titul. Mal som rozohranú sezónu v Detve, kde sme v play off skončili s Bardejovom. S viacerými Zvolenčanmi, ktorí vtedy tiež pôsobili v Detve, sme mali registračky urobené na striedavý štart do Zvolena.
Nemal som však žiadne očakávania, že by som mal hrať ešte za Zvolen, aj keď som v kútiku duše veril, že môj posledný zápas v najvyššej hokejovej súťaži odohrám za rodný Zvolen a nie za L. Mikuláš, kde som v roku 2010 pôsobil 6 týždňov. Už som sa s tým ako hrdý Zvolenčan zmieril, že to tak nebude, a v tom ma zavolal pán tréner Mikula a zapojil ma do tréningového procesu.
Odohral som jeden zápas v základnej časti v Skalici a potom som do play off naskočil po treťom zápase v Bystrici. Odvtedy som bol pevnou súčasťou majstrovského kádra.
Aké máte spomienky na tento titul? Dá sa porovnať prvý s druhým?
Pri prvom titule bol pomer cudzinci a Zvolenčania úplne opačný ako pri druhom. Keď som v 2013 prišiel naspäť do Zvolena, 90 percent mužstva som poznal veľmi dobre. Navyše mi dobre padlo, že som sa v šatni stretol s mojim synovcom Igorom Cibuľom, ktorý bol druhým brankárom HKM. Zvolen išiel ako píla počas celej sezóny, zrejme ako titul sa ani nič iné neočakávalo. Som šťastný, že som sa na tom malou troškou mohol spolupodieľať aj ja.
Ktorý z tých dvoch titulov si ceníte viac?
To je ťažko porovnávať. V roku 2001 som bol v kádri počas celej sezóny, v roku 2013 som nabehol do rozbehnutého vlaku. Oba boli krásne, ale ak si predsa musím vybrať, tak zrejme trošičku viac si cením druhý titul, keďže to bolo pre mňa absolútne nečakané a neveril som, že niečo také ešte zažijem.
AJ TOTO SA DOZVIETE ĎALEJ:
- Koľko si dokázal zarobiť Kamil Mahdalík počas svojej kariéry
- Či ho nemrzí, že nikdy nebol rozdielovým hráčom
- Ako mohol prísť o oko pri hromadnej bitke v zápase proti Viedni
- S kým si na ľade najlepšie rozumel
- S kým by ani po aktívnej kariére nezašiel na pivo
- Čo si myslí o rečiach, že Zvolen predal titul Slovanu vo výlukovej sezone 2004/2005
- Ako si spomína na hokejový ošiaľ, ktorý bol pod Pustým hradom v úvode nového milénia
- Aký má nesplnený hokejový sen
- Čo vyviedol svojmu spoluhráčovi z Martina
A čo odmeny, ak to nie je tajomstvo. Koľko ste vy osobne mali odmeny za prvý titul a koľko za druhý?
(smiech) Pamätám si to veľmi dobre. Pred play off sa dopredu vie, aké sú vypísané odmeny. Pri prvom titule boli tri kategórie hráčov. Už pred play off sme dostali od vedenia klubu obálky, v ktorých boli sumy od-do za získanie titulu, potom to už bolo na trénerovi.
