B. BYSTRICA. Čím viac cestovala, tým viac si uvedomovala, že ak chceme, aby bola medicína na Slovensku lepšia, tým, že mladí lekári odídu, to nevyriešime. A aj to bol jeden z dôvodov prečo ostala pracovať na Slovensku.
Mladá doktorka Barbora Hocková, má za sebou za dva roky už množstvo operácií. A to v jej veku nebýva pravidlom.
Lenže primár Rastislav Slávik so svojím zástupcom Adamom Stebelom majú jasnú víziu vedenia Oddelenia maxilofaciálnej chirurgie v Rooseveltovej nemocnici v Banskej Bystrici. Dávajú príležitosti mladým lekárom, ktorí v spolupráci so skúsenými tvoria výborný tím odborníkov.
Barbora Hocková nastúpila na Oddelenie maxilofaciálnej chirurgie počas prvého roku jeho vzniku ako absolventka Univerzity Palackého v Olomouci. Krátke obdobie pracovala na oddelení ako jediná žena. Aktuálne pracuje na plný úväzok na tomto oddelení sedem lekárov, z toho dve ženy.
Okrem odbornosti jej nechýba ľudskosť a trpezlivosť. Svojim pacientom ochotne vysvetľuje čo ich čaká a neminie. Zažil som to na vlastnej koži. A to je v dnešnej dobe veľká vzácnosť. Niekedy sa ponorí do svojej práce až tak, že sa ani nenaje. Jednoducho, zabudne.
Cenné rady získava od starších a skúsenejších kolegov, za čo im je veľmi vďačná. Ale ako sama priznáva, ešte stále sa má čo učiť.

Aký ste mali týždeň?
Priemerný. Do rána som bola v nočnej, o pol štvrtej som bežala už na stretnutie s vami.
Koľko pacientov ste približne vyšetrili a koľko operačných výkonov máte v tomto týždni za sebou?
Dnes sme spravili jeden veľký onkologický zákrok, ďalej sme operovali traumatologického pacienta s úrazom strednej časti tváre. Neskôr som v spolupráci s otorinolaryngológom uzatvárala defekt hornej čeľusti u pacienta s chronicky zapálenou čeľustnou dutinou. Ďalej sme začali operáciu fraktúry dolnej čeľuste, na ktorej ešte aktuálne pracuje pán primár. Dnes to teda boli štyri operačné zákroky.
Dosť veruže. Takže, ešte raz sa patrí poďakovať, že ste si našli čas na náš rozhovor.
Aj ja ďakujem.
Maxilofaciálna chirurgia
Čo je maxilofaciálna chirurgia?
Maxilofaciálna alebo inak povedané tvárovočeľustná chirurgia je špecializačný odbor pre zdravotnícke povolanie všeobecný alebo zubný lekár. Zaoberá sa chorobami a úrazovou chirurgiou ústnej, čeľustnej a tvárovej oblasti s priľahlými régiami a orgánmi, ich prevenciou, diagnostikou, terapiou a rehabilitáciou.
Na Slovensku sa takéto oddelenia nachádzajú v Bratislave, Martine, Košiciach, Nitre, Prešove a Banskej Bystrici. Oddelenie maxilofaciálnej chirurgie v Banskej Bystrici je spomedzi týchto oddelení najmladšie, vzniklo v novembri 2017. Založili ho Rastislav Slávik, Eva Strecková, Dušan Poruban a Adam Stebel, ktorí dlhé roky pracovali a získavali skúsenosti v onkologickom ústave sv. Alžbety v Bratislave. Spolu s nimi sa na založení oddelenia podielal aj čerstvý absolvent zubného lekárstva, ale aj všeobecnej medicíny Juraj Abelovský.
Od roku 2018 pracujete v Rooseveltovej nemocnici v Banskej Bystrici na Oddelení maxilofaciálnej chirurgie. Prečo ste si vybrali práve tento obor? Obyčajná stomatológia, prípadne stomatochirurgia sa vám málila?
Prijímacie skúšky na vysokú školu som robila na všeobecné lekárstvo aj zubné lekárstvo, vzali ma na oba obory. Vo fáze rozhodovania som sa priklonila k zubnému lekárstvu. Počas štúdia som však cítila, že predmety zo všeobecného lekárstva ma zaujímali viac, a keď prišlo v treťom ročníku ku predmetu chirurgie hlavy a krku, bolo viac menej rozhodnuté.
Po treťom ročníku som odišla na chirurgickú stáž do Anglicka, po štvrtom ročníku som zas navštívila iné oddelenia v Českej republike. Maxilofaciálna chirurgia má oveľa väčšie prepojenie so všeobecnou medicínou ako stomatológia. Mala som pocit, že počas práce zubného lekára sa mi vytrácalo úzke prepojenie s medicínou, o ktoré som nechcela prísť.
Barbora Hocková (1994)
Rodáčka z Banskej Štiavnice vyštudovala Univerzitu Palackého v Olomouci, dva roky pracuje ako sekundárny lekár v atestačnej príprave na maxilofaciálneho chirurga v Rooseveltovej nemocnici v Banskej Bystrici. Väčšinu času trávi v meste pod Urpínom, ale ako sama hovorí, srdcom je stále v Banskej Štiavnici.
V tíme lekárov na vašom oddelení ste jediná žena...
Nie vždy to tak bolo. Keď som tu začala pracovať v auguste 2018 súčasťou oddelenia boli aj dve kolegyne. Nasledovalo pre nás jedno z ťažších období, kedy sme na oddelení na plný úväzok pracovali štyria - ja a traja kolegovia (pán primár Slávik, doktor Stebel a doktor Abelovský). Neskôr sa ku nám pripojila pani doktorka Dorka Štorcelová, ktorá odišla z privátnej stomatologickej praxe.
Ako vás vnímajú kolegovia?
Asi ako sekeru (smiech). Ale to by mala byť skôr otázka na nich (úsmev).
A čo pacienti, ktorým idete robiť nejaký zložitý operačný zákrok? Nielenže ste žena, ale ešte aj mladá. Nestretávate sa s predsudkami?
Párkrát sa to v minulosti stalo. Ale nie tak často, ako som očakávala. Celkovo sme mladý kolektív, za mňa môžu hovoriť ešte stále obmedzené skúsenosti. Nie je pacient ako pacient, ináč ma vníma starší pán a ináč mladá slečna.
“Najzložitejší sú určite onkologickí pacienti v pokročilom štádiu ochorenia. V jednej dobe musíme zaistiť dýchacie cesty, odstrániť lymfatické uzliny, vybrať nádor.
„
Naučili vás niečo aj vaši starší kolegovia?
Určite áno. V tomto pociťujem istú výhodu oproti mojim rovesníkom v iných odboroch (aj keď nie vo všetkých), pracujem vo veľmi motivujúcom prostredí. Vedúci nášho pracoviska primár Slávik a doktor Stebel sú mentori, ktorých by si prial nejeden mladý lekár.
Majú motiváciu nás učiť, majú trpezlivosť pri nezdaroch a stále sa snažia, aby naše pracovisko bolo miestom, kam sa radi vraciame. O smiech nie je núdza. Počas príslužby, aj v prípade banality, sú ochotní pomôcť vždy, keď ich potrebujem.
Nedá mi v tejto súvislosti nespomenúť mentorov mojich mentorov - doktora Dušana Porubana a Petra Abelovského, ktorí sú pevnými základnými kameňmi nášho oddelenia a v najťažších chvíľach pripravení pomôcť a učiť. V neposlednom rade musím spomenúť môjho staršieho kolegu, tiež sekundárneho lekára nášho oddelenia Juraja Abelovského, pretože je to neoddeliteľná súčasť môjho mentorského tímu.
Čiže modernejšie poňatie a dávanie príležitostí mladým lekárom?
Presne tak. Doslovne.

Viete odhadnúť koľko máte za sebou operácií od vášho príchodu na oddelenie?
Tu by som mohla hovoriť o dvoch veľkých skupinách. Operácie, pri ktorých som asistovala a operácie, ktoré som sama za asistencie starších kolegov zvládla. Taktiež druhú skupinu môžeme ďalej deliť na jednoduché ambulantné zákroky od extrakcií zubov až po zložité zákroky, ako je odber mikrovaskulárneho laloku. Ak vezmeme do úvahy všetky, bude ich niekoľko stovák.
Vediete si aj nejakú štatistiku úspešných a neúspešných operácií?
V tomto zmysle nie. Vedieme síce štatistiku všetkých operácií, ale nedá sa povedať hneď či ide o úspešnú alebo neúspešnú operáciu, pretože pacientov po niektorých zákrokoch treba dlhodobo sledovať.
Napríklad, pri vyberaní čeľustnej cysty, na prvý pohľad môže byť zákrok úspešný, ale keby sa cysta vrátila, môže to znamenať, že bola veľmi agresívna, alebo som ponechala časť cystického vaku v dutine kosti. Vždy je to súhrn viacerých okolností.
V zamknutej časti sa ďalej dočítate aj:
- aký je postup pri zistení nádoru v čeľusti, ale aj o tom, čo sa stane s onkologickými pacientmi, ktorí odmietnu chirurgický zákrok,
- ktoré zákroky sú najjednoduchšie a ktoré najzložitejšie, ale aj o dôležitosti komunikácie s pacientom,
- o tom, že milé slovo žiadneho lekára nestojí veľa, o strachu zo zubárov
- o súvislosti fajčenia s nádorovými ochoreniami,
- o tom, že najväčšou skupinou onkologických pacientov sú chronickí alkoholici a fajčiari,
- o dôležitosti správnej ústnej hygieny a pravidelných prehliadkach u stomatológa,
- o tom, ako sa pripravuje na náročné operácie,
- o tom, prečo neodišla do zahraničia,
- o porovnateľnosti starostlivosti o pacienta na Slovensku a v zahraničí,
- o tom, ako by mal štát pomôcť mladým lekárom, aby neodchádzali do zahraničia za lepšími podmienkami.
Nie vždy ide len o rutinné zákroky. Ak sa teda vôbec dá nazvať maxilofaciálna chirurgia rutinnou. Liečite onkologických pacientov, robíte vskutku náročné a dlhé operácie. Keď som bol hospitalizovaný na vašom oddelení pár dní, nebol pre mňa veruže príjemný pohľad na niektoré prípady. Čo vám pomáha odosobniť sa od toho?
Ešte stále pracujem v odbore krátko a preto ma niektoré veci dokážu prekvapiť. Na začiatku som sa asi príliš sústredila na seba, na svoje pocity ohľadom toho, ako ľudia s nádormi na tvári vyzerali. Dnes je to ináč.