ZVOLEN. V MFK Zvolen dlhodobo venujú pozornosť mládeži. V každom z období či v cykloch prípravy mládežníckych kategórií sa vyskytnú talenty, ktoré upútajú futbalových odborníkov a väčšinou neskôr zakotvia v nejakom špičkovom slovenskom klube.
A občas sa veruže dostanú aj do renomovaného zahraničného klubu, či dokonca aj do reprezentácie.
Mená ako Martin Svintek, Marián Borgoň, Peter Grajciar alebo Tomáš Ďubek futbalovému fanúšikovi istotne niečo vravia. Tieto mená sú doteraz vzorom mnohých mladých futbalových nádejí Zvolena.
V poslednej dobe sa však dostáva do povedomia v rámci pôsobenia a aj v reprezentácii Slovenska ženské meno – Laura Bieliková.
Dnes už členka slovenskej ženskej reprezentácie momentálne neprežíva najlepšie časy. Jej futbalový rast zabrzdilo nepríjemné zranenie na zraze slovenskej reprezentácie a následná operácia.
Víťazstvo pre Lauru: MFK Zvolen ide v Slovnaft Cupe ďalej, privíta fortunaligistu Čítajte Ambiciózna dvadsaťročná ženská futbalová nádej spod Pustého hradu sa však nevzdáva.
Usmievavé žieňa s buldočou povahou
Laura Bieliková je mladé, sympatické a vždy usmievavé žieňa s buldočou povahou. Pre splnenie svojho futbalového sna robí maximum.
Jej rovesníci v družstvách, keď v mládežníckych kategóriách hrala, samozrejme, s chlapcami, sa jej chceli aspoň vyrovnať. Po prechode do ženského futbalu sa stala dokonca v žiackej kategórii najlepšou strelkyňou.
Pozoruhodné, veď vsietiť za sezónu viac ako 40 gólov nie je pravidlom.
“Pre mňa sú všetky futbalové zážitky najlepšie!
„
Futbalu sa Laura začala venovať od svojich piatich rokov vtedy ešte v Lokomotíve Zvolen pod vedením vtedajšieho trénera prípraviek Daniela Plichtu.
V tom čase zrejme asi nejako intuitívne vycítila, že futbal by mohol byť to, čo ju bude baviť a napĺňať. Vždy obdivovala športovcov bez rozdielu, či to bol futbalista, hokejista, alebo iný športovec, ale zaujali ju hlavne tí, ktorí niečo dokázali svojím prístupom a snahou byť najlepší.
Prvýkrát zaujala svojím výkonom, ktorý upútal na jednom z finálových turnajov mini Champions ligy Slovensko práve vo Zvolene, keď hrala za dievčatá zo Seliec. „Na tom turnaji som hrala za Selce (momentálne Dukla Banská Bystrica).
Skončili sme na treťom mieste. Bola som vtedy vyhlásená reprezentačným trénerom za najlepšiu hráčku turnaja,“ spomína Laura s jej charakteristickým smiechom.
Bola na tom lepšie ako mnohí chlapci
Samozrejme, výraznú úlohu v jej futbalovom raste mali zvolenskí tréneri. Po prípravke pod vedením Daniela Plichtu pokračovala v žiackych družstvách pod vedením trénera Ernesta Peterkeho, ktorý jej pôsobenie hodnotí veľmi pozitívne.
Európska rarita? Z MFK Zvolen odišlo pred sezónou až 18 hráčov Čítajte „Od piatej športovej triedy, ako som jej ročník prebral, bola v tejto kategórii výrazným jedincom aj medzi chlapcami, takzvaným rozdielovým hráčom. Odmalička bola na tom lepšie ako jej rovesníci chlapci, lebo hrávala s nimi od samého začiatku. Nikdy nešpekulovala a naučila sa hrať futbal ako chlapci. Preto pri zaradení k dievčatám vynikala,“ spomína jej niekdajší tréner Ernest Peterke.
A pokračuje, „ešte v kategórii U15, okrem jediného zápasu, odohrala za chlapcov Zvolena celú sezónu v prvej žiackej lige. Chlapčenskú kondíciu dokázala nahradiť perfektným ovládaním lopty a hlavne presnými prihrávkami. Vedela dať zo svojho veľmi ťažkého postu predného záložníka akciám myšlienku a dirigovať celé družstvo.
Potom, keď začala hrať medzi dievčatami, začala vynikať a upútala pozornosť reprezentačných trénerov už v mládežníckych kategóriách. V reprezentácii bola od štrnástich rokov, teda hneď, ako sa začali formovať dievčenské reprezentácie. A to hovorí za všetko!“
Dôležitá podpora rodiny
Od prvých futbalových momentov má Laura Bieliková obrovskú výhodu. Od úvodu a aj teraz počas zranenia ju totálne podporuje jej rodina. „V rodine mám najväčšiu podporu. Podriaďujú pre mňa všetko,“ skonštatovala.
“Laura má futbalovú inteligenciu ako najlepší hráči. Pre futbal sa zrejme narodila.
„
Asi najlepšie to zhodnotil jej otec Ladislav Bielik.
„Laura bola odmalička pohybovo talentovaná. Nemuseli sme ju učiť napríklad bicyklovať, sama sa naučila. Obuli sme jej korčule a hneď vedela korčuľovať. Hokejbal aj tenis hrávala s chlapcami na parkovisku pri dome. Ale že bude chcieť hrať futbal, mi nenapadlo. Chodievali sme na futbal so synom a ju sme brávali so sebou. Keď nám raz povedala, že aj ona si chce zakopať.
Oslovili sme trénera, či by to nebolo možné v MFK Zvolen, a vtedy sa to začalo. Osobne som to bral skôr ako detský rozmar a že ju to časom prejde, ale ona to brala tak vážne, že aj medzi chlapcami chcela byť najlepšia. Chodievala do športovej triedy, ako jediné dievča s chlapcami.
Na ihrisku vždy bola prvá a odchádzala z neho ako posledná. Ak chce niekto robiť futbal alebo iný šport, tak ho to musí baviť, musí sa tešiť na tréningy, na zápasy, a ona taká bola.
