ZVOLEN. Jeden z prvých úspechov nového hokejového klubu v Banskej Bystrici, ktorý neskôr oslavoval tri majstrovské tituly, bol v roku 2008 postup do extraligy.
V dôležitom zápase na ľade Spišskej Novej Vsi, ktorý sa skončil futbalovým výsledkom 0:1, sa o rozhodujúci a postupový gól Banskej Bystrice postaral – paradoxne – Zvolenčan Miroslav Brumerčík.
Spoľahlivý obranca, ktorý toho počas kariéry preskákal neúrekom a ujedal aj z pestrého legionárskeho chlebíka, ukončil svoju hráčsku kariéru v Chorvátsku, kde zotrval celkom osem rokov. Po prvých dvoch sezónach v drese Medveščaku Záhreb získal občianstvo a krajinu pri Jadrane reprezentoval aj na majstrovstvách sveta.
Aj vám niekto ten gól na Spiši po rokoch pripomenie?
Po účinkovaní v Banskej Bystrici som ešte pár rokov pôsobil v zahraničí a domov som sa teda vrátil z iného prostredia. Nespomínam si, že by mi to niekto nejako vyčítal, prípadne pripomínal. Ale čo ma potešilo, je, že v Bystrici je kopa mladých chalanov, ktorí si to ešte pamätajú.
Toto je paradox, ale nikto si ma v tomto zmysle už nedoberá. Buď v okolí nemám nikoho takého, čo by podrypol, alebo si to jednoducho nepamätajú. Predsa len, bolo to dosť dávno predtým, ako som sa vrátil do Zvolena. Ale vzájomnú bystricko-zvolenskú rivalitu som si na pár zápasov odskúšal po postupe a cítil som ju.
Aké to teda bolo?
Vtedy sa ma novinári pýtali, ako to vnímam, že som na zvolenskom ľade v drese Banskej Bystrice. Vtedy som to jednoducho bral tak, že s Bystricou som postúpil a za ňu teraz hrám. Bol som predtým dosť dlho preč zo Zvolena, atmosféra bola šialená. Ale nevnímal som nejakú nevraživosť voči mne.
Bodyčekmi zostrelil hviezdy Halla a Eberleho. Športové naj Petra Hraška Čítajte Nebolo to tak, ako to možno iní vnímali, že idem Zvolenu niečo „dokazovať“. Jednoducho, zamestnával ma iný klub. Samozrejme, bolo to niečo špeciálne, ale na ľade som o tom nerozmýšľal, či som na jednej, alebo na druhej strane.
Iné by to bolo, keby som prestúpil do klubu odvekého rivala v aktuálnej sezóne. Do Banskej Bystrice som išiel vtedy do nižšej súťaže a vo Zvolene som už pár rokov nepôsobil.
Ako zobral taký kovaný Zvolenčan ponuku z Banskej Bystrice?
Hrával som vtedy za Medveščak Záhreb a môj bývalý spoluhráč Mišo Longauer ma lámal už sezónu predtým. Ale mal som ešte kontrakt v Chorvátsku, takže som neuvažoval nad návratom.
“Je zaujímavé, že mnoho momentov si už neviem veľmi vybaviť, ale gól si pamätám. Boli asi dve minúty do konca. Julo Hudáček zle rozohrával a neviem, či náhoda, alebo len správny timing, skrátka som to prečítal a puk získal.
„
Ale vedeli sme s manželkou, že dcéra pôjde do školy, syn mal ísť do škôlky, tak sme si povedali, že rok v Záhrebe ešte vydržím a potom sa vrátim na Slovensko ukončiť kariéru. Hlavne byť s rodinou, ktorá je pre mňa všetkým. Už som mal 31 rokov a rozmýšľal som, čo ďalej.
Po sezóne sa Mišo Longauer ozval opäť, trénerom bol bývalý spoluhráč Miro Chudý, s ktorým sme postupovali do extraligy ešte v drese prvoligového Zvolena a manažérom bol vtedy Vlasto Plavucha.
Bola v tom taká priateľská väzba a keďže Zvolen nerobil žiadne prieťahy, tak som sa dohodol s prvoligovou Banskou Bystricou. Bol som vlastne doma tak, ako som to plánoval, podarilo sa nám postúpiť a odmenou za to, že sme niečo dokázali, bola tá extraliga.
Ako ste ako hráč vnímali v tom čase zápasy Banskej Bystrice a Zvolena?
Ako deti sme veľmi dobre videli a cítili rivalitu. Vždy to bolo tak, že je to derby. Že nemôže „pažravá“ vyhrať, aj keď sme dovtedy všetky predchádzajúce zápasy napríklad prehrali.
Bolo to iné, ale že by to bola nevraživosť alebo by sme neboli kamaráti, to nemôžem povedať. Na ľade to bolo, samozrejme, ostrejšie. Plus na tribúnach sa diali veci, ku ktorým sa človek nechce ani vracať, lebo to nie je to, čo má šport prinášať.
