Je päťnásobnou majsterkou Slovenska v šprinte, na svetových šampionátoch sa s plutvami na nohách preplávala spravidla do finále.
Bývalá športovkyňa svoju profesijnú kariéru začínala ako hotelová manažérka, skúsenosti má aj s outdoorovou agentúrou či s organizovaním tímbildingov pre pracovné tímy rôznych korporácií.
Takáto práca ju však nenapĺňala, potrebovala zmenu. Zo Slovenska si to namierila do africkej Kene. Svoj nový zmysel života našla v pomoci iným.
MÁRIA SLIACKA je dnes riaditeľkou slovenského UNICEF-u.
Pomerne komfortné miesto hotelovej manažérky ste vymenili za dobrovoľnícke aktivity v chudobných či vojnou zmietaných krajinách. Čo vás k takej životnej zmene podnietilo?
Tie dôvody boli dva. Do hotelov chodili rôzni hostia, s ktorými som zažívala rôznorodé príbehy.
Niektorí si tam vodili manželku aj milenku, za jednu noc dokázali prepiť veľké peniaze, objednávali si slečny na izby, alebo sa dokázali na všetko sťažovať. Veľakrát sa nám potom pri raňajkách sťažovali, aký majú ťažký
život. Vnútorne som cítila, že nechcem stráviť zvyšok života obsluhovaním ľudí, ktorí si nevážia iných alebo samých seba. Druhý dôvod je ten, že som veriaci človek a často sa pýtam, aký má Boh so mnou plán. A nadobudla som presvedčenie, že Boh ma posiela do úplne inej oblasti práce. A tak som sa úplne
Mária Sliacka. (zdroj: archív M. Sliackej)náhodou dostala k tomu, že som odišla ako dobrovoľníčka do Kene v čase, keď sa riešili zmeny v hoteli a musela som z práce odísť.
No ako hovorili moji kolegovia, už vtedy som bola „chodiaca katastrofa“. Akoby ma krízy prenasledovali všade, kam som sa pohla. Takže aj v hoteli som hasila menšie požiare, alebo riešila vytopenú pivnicu či reštauráciu. Takže krízy si našli mňa, nie ja ich.
Pocit chcieť pomáhať musel byť zrejme vo vás niekde hlbšie a dlhšie. Viedli vás k tomu rodičia?
Rodičia ma viedli k zodpovednosti a spravodlivosti. A tiež k tomu, aby som bola aktívna. Už ako dieťa som mala veľa koníčkov, venovala sa rôznym druhom činností a stále niečo organizovala. Bola som aktívna športovkyňa, plávala som
v klube športového potápania Calypso Zvolen a tam sme si tiež veľa vecí svojpomocne vyrábali. Vyrástla som na Kováčovej a myslím, že vtedy si boli ľudia na dedine celkovo akísi bližší. Pomáhať si bolo normálne. Pomáhali si susedia
navzájom so strážením detí, kočíkovaním, alebo pri stavbách či opravách. Pomáhali sme ako mládež pri stavbe kostola. A tiež sme napríklad ako rodina brávali domov na prázdniny jedno dievčatko z detského domova.
Ako ste sa stali riaditeľkou UNICEF-u?
