ZVOLEN. V banke vo veľkej zasadačke bolo celé jej osadenstvo. Úradníci počúvali znovu a znovu zriadenca, ktorý im opisoval, čo sa včera stalo.
Už videli, že sa prokurista domov nevrátil. Inak by tu nechýbal. Poznali jeho presnosť a dochvíľnosť a bolo takmer poludnie.
V susednej miestnosti zazvonil telefón. Odbehla ho zodvihnúť jedna z úradníčok. O chvíľu bolo počuť od telefónu:
– Óch, Bože! To nie je možné. Strašné! Áno, áno... Jej hlas bol čoraz vyľakanejší. Pri posledných slovách už plakala. Všetci ju v tiesnivom tichu dobre počuli. Keď sa vrátila, trpezlivo čakali na jej slová.
Tie slová plačlivo zazneli:
– Matej, náš pán prokurista je mŕtvy! Zastrelili ho!
