DETVA, HRIŇOVÁ. O 19. storočí si väčšina z nás myslí, že to bolo akési temné obdobie našich dejín spojené s maďarizáciou a národným útlakom. Môžeme sa však naň pozerať aj ako na etapu mnohých modernizačných zmien, ktoré položili základ našej súčasnej spoločnosti a štátnosti.
Predminulé storočie malo prelomový význam aj pre slovenskú populáciu. To platí aj pre obyvateľstvo žijúce na Podpoľaní, ktoré pod správou mestečka Detva bolo v závere 19. storočia vôbec siedmym najväčším mestom na území dnešného Slovenska.
Detva, spolu s Hriňovou a ďalšími šiestimi dnes samostatnými obcami, bola väčšia ako Nitra či Prešov a aj preto môže byť zaujímavý pohľad „pod pokrievku“ jej každodenného života.
Konflikt Podpoľania: Detvania vs. lazníci
Podpoľanie je charakteristické svojou prírodou, ale tiež obyvateľstvom, jeho odevom, zvykmi či piesňami. Ak by sme sa však pozreli hlbšie na typy Podpoľancov žijúcich v 19. storočí, museli by sme ich rozdeliť na dve základné skupiny, ktoré sa od seba v mnohom odlišovali.
Ján Golian: Väčšina ľudí na Podpoľaní si zachovala autenticitu starého sveta Čítajte Roztratenosť lazov, ich množstvo a odľahlosť od seba navzájom a najmä od centra regiónu – Detvy, vytvorili v spôsobe života „Detvanov“ a „lazníkov“ veľkú priepasť.
Zatiaľ čo mestečko a jej obyvatelia sa najmä v druhej polovici 19. storočia začali modernizovať, geografická izolovanosť ľudí žijúcich na lazoch tieto zmeny neumožnila.
Obyvatelia z odľahlých častí Podpoľania pritom bez kontaktu s Detvou prakticky nemohli existovať. Do mestečka museli ísť z času na čas na jarmok, alebo za niektorým zo zemepanských úradníkov či iným vykonávateľom štátnej moci. Ešte pravidelnejšie však putovali do detvianskeho farského kostola.
Do centra regiónu chodila väčšina lazníkov pešo. Z tých najvzdialenejších tzv. vrchárskych lazov to na (bosých) nohách trvalo neraz i šesť hodín. Aj preto títo lazníci ešte pred založením farnosti na Detvianskej Hute uprednostnili kratšiu cestu za nedeľnou bohoslužbou do Divína či do Lomu nad Rimavicou. Lazníci sa takto od Detvanov ešte viac vzďaľovali aj mentálne a najmä na konci predminulého storočia bolo napätie medzi nimi veľmi silné.
Obyvatelia mestečka si budovali akýsi pocit nadradenosti nad ľuďmi z lazov a časom sa pomenovanie lazník stalo nadávkou. Táto tendencia sa uchovala aj v ľudových piesňach: „Detvan som ja Detvan s lazníci kamarát, keď chytím lazníka, hodím ho o garád.“
