Korytárky - Šesťdesiat rokov pochovaný pozdrav vojny vyšiel na svetlo. Našťastie bez výbuchu. Nevybuchol, keď do Korytárok priletel a nevybuchol ani teraz. „Zeminu sme nakladali UDS-kou na nákladné auto a prevážali asi o päťdesiat metrov ďalej. Tam to auto vysýpalo na kopu. Išiel som sa tam pozrieť...,“ hovorí Imrich Vilhan z Detvy. Z kopy zeme trčal hrdzavý delostrelecký granát. V prvej chvíli si myslel, že ide o nejakú starú rúru či niečo podobné. Až keď hrdzavý šúľok vybral, zistil pravdu.
Granát uložil v starej šope
Imrich Vilhan chce v Korytárkach na mieste bývalej školy postaviť chatu. Domáci si dobre pamätajú na prechod frontu, vedia, kde boli mínometné hniezda, vedia, kde kto padol. „Hovorili mi, že munície je tu v okolí zakopanej oveľa viac, najmä mín,“ dodáva Imrich Vilhan. Nad miestom, kde chce stavať, mali Nemci mínomety. Sem dopadali najčastejšie ruské delostrelecké granáty. Ťažký, asi tridsať kilogramov vážiaci granát ukrývajúci v sebe smrtiacu silu mal Imrich Vilhan v starej šope až do príchodu pyrotechnikov. Človek si dnes nevie predstaviť, čo všetko by rozmetal, keby sa neopatrnou manipuláciou jeho energia prebrala k životu. „Nerobí mi to problém, keď som videl, že sa to v bezpečí dostalo na auto aj z auta. Iné by bolo, keby som ho videl ešte v zemi,“ hovorí. Z chaty zatiaľ nemá ešte ani základy. Nebude sa báť kopať? „Toto je už pôvodná zemina, tu by už nemalo byť nič zahrabané,“ hovorí. Po vojne sa munícia likvidovala rôznym spôsobom. Buď ju navozili na jednu kopu ďaleko od ľudských osídlení a potom odpálili, alebo granáty zahrabali do jám. Po šesťdesiatich rokoch vyvolávajú tieto nálezy minimálne nepríjemné pocity. Imrich Vilhan pochádza z Korytárok a sám si spomína, že ešte dvadsať rokov po vojne bolo bežné, ak niekto našiel náboje či granáty. Najmä počas Vianoc a Silvestra sa podobné nálezy ozývali. Veď petardy neboli...
Zeminu nosili behom
Tých, čo si vojnové dni ešte pamätajú, je pomenej, jedným z nich je Imrich Vilhan. S nálezcom granátu nie sú žiadna rodina - iba menovci. Nález granátu nad budovou školy ho neprekvapil, v inej jame je vraj až 36 mín. „Nad tým domom boli dve jamy,“ spomína sedemdesiatšesťročný Imrich Vilhan. Školou bol vlastne súkromný dom, jeho otec bol privátny učiteľ, v dome učil osemnásť rokov. Až do roku 1936. Granáty po vojne zbierala na to určená milícia. Podobných nevybuchnutých delostreleckých granátov našli po vojne asi päť. Pán Imrich, ako šestnásťročný chlapec sa pred prechodom frontu nevyhol kopaniu nemeckých zákopov. Keď prišli Rusi, opäť potrebovali chlapov na prácu. Z Korytárok išli viacerí opravovať tunel v Kriváni. „My sme nosili zem na takých nosítkach po dvaja, Rusi nám nahadzovali. Keď išiel niekto pomaly, tak nahádzali veľa. Preto sme museli behať,“ hovorí s úsmevom. Keď kopali pre Nemcov guľometné hniezdo, poslal ho jeden Nemec na tunel s odkazom napísaným na papieriku. „Chlapi si už hovorili, že sa nevrátim, pretože ma odstrelia. Radili mi, aby som naspäť išiel inou trasou,“ dodáva dôchodca. Tak aj urobil. Veľmi sa bál, poskladaný lístok sa ani nesnažil prečítať. „Poprekladal to tak, že keby som ho otvoril, tak ho rovnako neposkladám. Vedeli by, že som lístok čítal,“ hovorí pán Imrich. Spomienky na vojnu blednú, napriek tomu sú veľmi živé. Nejednému človeku išlo v tých dňoch o život. A na také spomienky sa nezabúda.
Milan SUJA
