ZVOLEN. Bola sobota, pochmúrny zamračený deň, vyzeralo to na dážď, aj som sa potešil, dáždik by sa veru zišiel. Po krátkej debate padlo rozhodnutie, nebudeme preto sedieť doma, ide sa von na prechádzku. A tak sa vo vaku ocitlo zopár jabĺčok, fľaša s vodou, plášte do dažďa a vykročili sme.
Už roky sa chodím prejsť na cyklotrasu do lesa nad záhradkami vo Zvolene nad Metrom. Najskôr som chodil s deťmi, teraz aj vnúčence. Ideálna nenáročná dvoj-, trojhodinová prechádzka. Žiaľ, tentoraz som sa mýlil. Prechádzka bola náročná.
Nie les, ale rúbanisko
Pod záhradky vedúca, niekedy asfaltová, teraz od ťažkých nákladných vozidiel rozbitá cesta nás priviedla na okraj lesa, kde nás hneď pri ceste vítala hromada odpadu. Iste sa ho nejaký dobrák potreboval zbaviť. A aj sa zbavil – podľa jeho uznávaných hodnôt a predstáv. Prvá reakcia malých huncútov: ale veď doma a v škole nás učíte, že... Na zvedavé otázky som len ťažko hľadal odpoveď.
Koháryho dub má aj knihu návštev (+ FOTO) Čítajte Prešli sme ešte zopár metrov a cestičkou vstúpili do lesa. Teda aspoň v prvom momente sme si to mysleli. Po ľavej strane nás čakalo dych vyrážajúce prekvapenie. Nie les, ale rúbanisko.
Znova sa na mňa zosypala spŕška otázok doslova vydesených vnúčeniec. Už som nedokázal odpovedať. Len som previnilo hľadel do zeme. Hanbil som sa – za nás dospelých. Stále mi v ušiach rezonuje. Dedo, prečo to robia? Čo tu ostane pre nás?
Vízia krásne v prírode prežitého popoludnia praskla ako balón. Cestou sme stretli niekoľko ľudí, ktorí sem tiež prišli s úmyslom pokochať sa prebúdzajúcej sa prírody s príchodom jari, no tiež boli zamračení. Mladá mamička, držiac v objatí malé spiace bábätko, len nechápavo krútila hlavou, tiež ťažko hľadala vhodné slová.
Mesačná krajina
Bez nálady a už len zo zvedavosti, čo ešte uvidíme, sme pokračovali lesom ďalej. Teda už nie lesom, pretože skoro na každom kroku sme mali možnosť presvedčiť sa, že les je za posledných pár rokov už poriadne preriedený, zničený.
Zabudnuté miesto. Nadšenci oživujú kedysi obľúbenú lokalitu Čítajte Po ťažbe, všade hŕby neodprataných konárov, po okraji cestičky množstvo na odvoz pripravenej guľatiny.
Po bukoch len pne a na niektorých miestach, a neviem si vysvetliť prečo, aj také do pása, aké ostávajú po nájazdoch za palivovým drevom v iných oblastiach.
A akoby bolo toho málo, tak na ničení lesa svoju ruku k dielu prikladajú aj mladí chlapci na terénnych motocykloch, riadiaci sa asi so športom nič nemajúcim heslom – čo tam po tom, že časť hory zničíme, hlavná vec že sa do sýta vyšantíme.
Už to nie je ten les čo býval, začína sa meniť, žiaľ, na mesačnú krajinu tak ako mnoho iných oblastí nášho krásneho Slovenska.
Novodobé drancovanie lesov sa dotklo aj nás – vyťažiť, zhrabnúť peniaze, nič neurobiť na jeho obnovu. Nemali by sa hanbiť odpovedať na otázky mojej vnučky a v konečnom dôsledku niesť zodpovednosť tí, čo si to svojvoľne dovolili?
Kto nám vôbec dal právo takto sa správať k prírode, ktorú máme len v prenájme, ktorá v konečnom dôsledku patrí nám všetkým. Uvedomujeme si, že budúce generácie sú naše deti, naše vnúčatá? To nám na nich nezáleží? Aké hodnoty sme to začali uznávať? Kde by sme boli, keby sa takto správali naši dedovia, otcovia?
Autor: Jozef Straka
