Dorota Nvotová: More som si odsrala. Každá pieseň dostala svoj čas a ranu

L. MIKULÁŠ. Dorota Nvotová. Hudobníčka, cestovateľka, spisovateľka, herečka. Jednoducho, živel a neriadená strela. V najlepšom slova zmysle. Žena, z ktorej srší ľudskosť a človečina.

Koncom roka vydala pokračovanie svojej autobiografickej knihy Fulmaya s podtitulom Na rázcestí a taktiež aj svoj štvrtý štúdiový album nazvaný More. V januári začala turné k tejto doske spoločne s chalanmi z kapely Talent Transport.

Mal som ju po čase možnosť vidieť hrať dvakrát v priebehu jedného týždňa. Najskôr v Banskej Bystrici, potom v Liptovskom Mikuláši.

Aj keď v oboch mestách hrali rovnaké pesničky, každý koncert bol iný. Nie, že by boli inak zahraté skladby, ale vždy tam spontánna Dorota pridá niečo vlastné.

A nielen ona, aj chalani z Talent Transport. Kým v Bystrici rozprávala pred skladbami príbehy o tom, ako piesne vznikli, v Mikuláši sa to zaobišlo bez toho. Pár skladieb natiahli spontánnym jammom a ukázali svoju muzikantskú veľkosť a zručnosť. Navyše, funguje medzi nimi tak potrebná chémia.

Piesne Doroty Nvotovej sú najmä o textoch a nielenže sa na koncertoch dobre počúvajú, ale dobre sa na všetkých hudobníkov aj pozerá. Najmä na Dorotu. Vidieť a cítiť, že robí hudbu pre potešenie.

Aj keď im na pódiu niečo nevyjde, okomentuje to s humorom a sebakritikou, no s noblesou sebe vlastnou. Ako sama prezradila, z muzikantského života má najradšej práve to, keď je na šnúre.

Nie vždy mala rada ľudí, ale to sa už zmenilo. Vie, že všetci sme si rovní a tak by to malo byť. Mnoho ľudí sa s jej názormi stotožňuje, ale ako to už býva, pre mnohých je aj tŕňom v oku.

Jej úprimnosť, prostorekosť, otvorenosť, spontánnosť nesedia každému. Nvotová navyše neskrýva svoje pocity a vo svojej knihe píše otvorene o svojom súkromí.

Náš rozhovor s touto charizmatickou ženou sa uskutočnil začiatkom februára po koncerte v Liptovskom Mikuláši.

V novembri ti vyšiel album More. Máte s kapelou za sebou už aj pár koncertov zo šnúry. Aký je záujem, aké sú odozvy a tvoje pocity z doterajších koncertov?

- Som prekvapená ako dobre sa nám hrá takmer bez skúšania. Ohlasy od ľudí sú veľmi dobré, skoro všade sme mali standing ovation. Najviac zo všetkého ma prekvapuje generačná výmena. Na poslednej šnúre som bola v roku 2012. Najstarší ľudia na koncertoch boli moji rovesníci. A teraz v roku 2019 sú moji rovesníci najmladší. Snažím sa prísť na to, čo sa stalo. Či sa moja tvorba zmenila, či sa zmenil môj imidž, či to je písaním kníh. Je to zvláštne, ale som rada, lebo na tomto turné sú veľmi pozorní poslucháči, ktorí chcú počúvať texty. A to ma baví.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Neštudovala, bola papuľnatá a tvrdá. Napriek tomu je Olga Havlová dodnes ikonou Čítajte 

To som si všimol aj ja, napríklad na koncerte v Banskej Bystrici, že boli v hľadisku tvoji rovesníci a starší fanúšikovia....

- Presne. Alebo potom deti. Je to veľmi zaujímavé. A v Liptovskom Mikuláši sa to tiež iba potvrdilo. Všetko je to miestna inteligencia. Po koncerte som sa rozprávala so staršou pani, ktorá je tamojšia divadelníčka, rozprávala o Ginsbergovi. Veľmi zaujímavé typy ľudí, vyslovene mám chuť sa s nimi po koncerte porozprávať. Som rada. A úplne som prekvapená, lebo na mňa chodili mladé čaje, preto chalani chceli vždy so mnou hrávať, že na mňa chodia kočky a zrazu sa to zmenilo. A teraz si pokecám ja.

Premýšľaš teda nad tým, čím to je. Je to tvorbou alebo?

- Rozmýšľam, či je to priamo hudobnou tvorbou, ale nemyslím si to. Ľudia nepoznali nový album, takže to môže byť celkový imidž alebo knihy, aj keď tá kniha je samá nadávka. Ako ich to môže pritiahnuť? Každopádne to hodnotím ako nejaký obraz zrelosti.

Zrovna Tebou spomínaná pani v Mikuláši mi ešte rozprávala, že tvoju hudobnú tvorbu nepoznajú, ale poznajú ťa vďaka cestovaniu...

- Sranda. Vieš, to je tak, keď človek robí viacero vecí, tak jedna podporuje druhú. Iba ak by bol úplný „chuj“ a jedna zničí druhú. To je zas druhá vec.

Jeden z najdôležitejších koncertov turné bol istotne ten v bratislavskej Cvernovke, kde si krstila album More aj knihu Fulmaya – Na rázcestí. Kto vlastne krstil cd, kto knihu a ako to dopadlo? Ak som správne zachytil, album sa krstil špakmi z cigariet?

Krst albumu More v bratislavskej Cvernovke (7 fotografií)

- Áno, áno, krstilo sa špakmi. Ešte päť minút pred koncertom sme nevedeli kto a čím krstí. Zrazu mal bubeník Majo (Marián Slávka, pozn. redaktora) krásny nápad, že by nám album mohol pokrstiť Ondrej Geče zo Slnko Records. Je to fakt veľmi zlatý chalanisko, venoval sa tomu. Ondrej bol úplne super nápad, ale otázka znela - čím budeme krstiť? Majovi padol zrak na popolník a povedal – tak špakmi (smiech). Zosypali sme viac popolníkov zo skúšobne do jedného téglika a bolo.

Knižku pokrstila Dianka Dúhová, to je editorka Fulmaya – Na rázcestí. Z knihy vyhodila 200 strán, ale takým spôsobom, že som si to nevšimla (smiech). Takže, veľká poklona patrí aj jej, za to, že je to čitateľné.

Krst špakmi. Vlastne klasika, ako to u Teba býva zvykom – spontánnosť...

- Úplná.

Nový album More som si nesmierne obľúbil. Parádne texty, ktoré ťa zdobia počas celej kariéry, po hudobnej stránke je hravý a nazval by som ho typickým pre Teba. Istotne to ako znie je zásluhou aj chalanov z Talent Transport. Ako si sa ku nim dostala, kedy vznikla vaša spolupráca?

- Už keď sme hrali Peter a Lucia ešte pred prvým koncertom. Iba sme skúšali a vedela som, že to sú oni. Ale otázka bola, či budú chcieť oni mňa. Lámala som ich dva roky.

Až tak dlho?

- Povedali mi, že porozmýšľajú. O pol roka to už bolo - že tak možno. Postupne, postupne, to prišlo. Som s veľkou pokorou maličká pri nich. Čo sa týka hudby, sú to moje kompozície ale aranžmány sme robili spolu.

Tvoje albumy sú vždy takou osobnou spoveďou, tento mi ale príde najúprimnejší. More na mňa pôsobí ako tvoje najväčšie hudobné odhalenie, najmä po textovej stránke... Bolo to o tvojom rozpoložení alebo tým, že si si niečím prechádzala?

- Hej? Odsrala som si dosť za posledných šesť rokov, vieš. Aj som sa vypísala trocha, čiže keď chcem niečo zdeliť, tak nemusím toľko fabulovať v rýmoch a hľadať okrôchané spôsoby, pretože už som doma aj v neokrôchaných, a viem ich správne používať. Čiže, vošla do mňa taká ľahkosť, aj hudobná, aj textová.

Na celom albume počuť aj harmoniku. Tuším, že si tento hudobný nástroj použila vo svojej tvorbe prvýkrát. Ako vznikol tento nápad?

- Proste som povedala chalanom - poďte so mnou nahrať dosku mysliac si, že Slnko (Vlado Šarišský, pozn. redaktora) bude hrať klavír. A Slnko mi povedal, že to si hraj sama, ja budem harmonikár v tejto kapele. A ja, že čo? Harmoniku? V živote som vo svojej hudbe harmoniku nepoužila. Kde harmoniku, prečo harmoniku? (smiech). Vedela som, že vie na ňu pekne hrať, lebo aj v Petrovi a Lucii jednu, dve pesničky hrá. No, tak veľmi som tam chalanov chcela mať, že som povedala dobre. Dôverovala som mu, Slnko vie. Keby zobral aj kovovú krhlu a trieskal by o ňu bejzbalovou bakulou, tak verím tomu, že to vyaranžuje tak, že to bude znieť patrične dobre. S dôverou som mu teda prikývla, ale absolútne som nevedela, čo ma čaká. Išiel kúpiť efektovú krabičku, na túto príležitosť čakal celý život. Všetci ho majú za geniálneho klaviristu, ale zrazu bol harmonikár. Kúpil ten efekt, začal sa s tým pohrávať a nakoniec vyvrstvil harmoniku do neskutočných rozmerov. Urobil tam celý orchester, celé spektrum nástrojov, ktoré si človek môže za tou harmonikou predstaviť.

Album pojednáva aj o miestach, na ktorých si žila. Ale texty sú v podstate viac kritické ako pochvalné... Nepál je jasné, že máš rada...

- Ja ho milujem.

Chcela si ho teda ukázať taký, aký je v skutočnosti, na mysli mám pesničku Káthmandú...

- Písala som o Káthmandú, nie o Nepále. A Káthmandú je také, aké som ho opísala. Milujem ho, ale takéto je, takto ho vidí človek, keď tam príde. Mám tam už svoje zákutia, vnútromestské dedinky, ale takto ho človek vidí, taký budí dojem.

Album vyšiel po 6 rokoch...

- Kniha po 7 rokoch a album po 6.

Bol to zámer, aby to vyšlo naraz?

- Nie, bola to náhoda. Rok a pol som meškala s deadlinom knihy, čiže tým, že som meškala, už som sa zavŕtala do vlastného morálneho deadlinu na album.

Prečo bola taká dlhá až 6-ročná pauza medzi predošlým albumom Just! a More? Museli v Tebe dozrieť myšlienky, musela si ty dostať chuť na tvorenie?

- Nie, nie. Veľkú chuť som mala, ale jednak som čakala na chalanov, že to urobím iba s nimi a s nikým iným, a druhá vec bola, že som nemala prachy, až kým sa nezjavil zázračný sponzor – kamarát. Do toho samozrejme dieťa, veľa roboty v cestovke. Buď sprevádzam alebo sedím za compom. A chcela som aj hrať koncerty, je toho proste veľa a nechcela som tvoriť v strese. Každá pieseň dostala svoj čas.

Prostredníctvom svojich textov si akoby otvárala bránu do svojho vnímania sveta a mierne sa pred fanúšikmi odhalila. Veľa ľudí sa s tvojimi textami, životným štýlom stotožňuje. Je to zámer, odovzdať ľuďom nejaké svoje posolstvo? Povedzme, keď si niekto pustí album More o 10 rokov, tak si povie, že to, čo spievala Dorota v roku 2018, tak sa to hodí aj na dnešok...

- Určite áno, ale zároveň by som nerada robila nejakú motivačnú pieseň. Sú texty, ktoré sú osobné alebo vzťahové, ale sú témy, ktoré sú večné, v ktorých sa človek nájde aj pred 10 rokmi aj po 10 rokoch. Snažím sa ich držať. A určite chcem, aby boli pesničky užitočné.

Ako tvoríš? Sadneš si a ide to? Alebo si nápady postupne zaznamenávaš a potom sa ku nim vrátiš? Na koncerte si v Bystrici vravela pred jednou piesňou príbeh, že si bola v Ružinovskej nemocnici a šla si si zapáliť a dostala si nápad na text ...