DOBRÁ NIVA. Návrat k tradíciám. Krása dobronivských krojov ožíva nanovo vďaka známemu fotografovi Martinovi Habánkovi z PhotoAdventures.
Rodák z Ladiec pripravuje projekt Tradičné kroje zo Slovenska a zahraničia, ktorý plánuje vydať v knižnej podobe. Do cyklu nafotil aj nádhernú kolekciu krojov z Dobrej Nivy.
Začínal fotením slovenskej prírody. Časom začal zachytávať aj portréty ľudí a, ako hovorí, od nich bol už len malý krok k foteniu portrétov v prekrásnych slovenských krojoch.
„Fascinujú ma, pretože čo dedinka, to iný kroj, iná tradícia, iné farby, iné vzory aj zvyky. Našťastie, ešte sú ľudia, ktorí ich chcú uchovať pre budúce generácie. A ja by som ich chcel zachovať na fotografiách,“ podotýka Habanek.
Členovia folklórneho súboru Dobrona sa pri fotení obliekli do vlastných krojov, väčšina má aj viac ako sto rokov.
„Napríklad ja mám sukňu po starkej, ktorá ju dostala k pätnástim narodeninám. A odvtedy už prešlo sto rokov,“ hovorí Dáša Vidholdová, ktorá fotografovi pózovala popri iných členoch súboru aj so svojím manželom a dcérou. Fotografie vznikli v scenérii tamojšieho dubového hája Gavurky.
Babiaková: Rada si zaspievam, ale na sólo to nie je Čítajte „Dnes je ťažké zohnať súčiastky kroja, ak to nemajú byť gýčové napodobeniny, preto sa o ne staráme s veľkou úctou. Snažíme sa ich zachovať čo najdlhšie. Používame ich síce na vystúpenia, ale ani ich nepožičiavame,“ vysvetľuje.
Ani pamuky, ani mašle dnes nie sú podľa nej také, aby nefarbili. „Vtedy to boli trvanlivé látky. Teraz našijeme niečo na bielu a látka sa zafarbí. Je to veľký problém,“ objasňuje.
Podpoliansky typ
Ľudový odev Dobronivčanov je odevom podpolianskeho typu so znakmi hontianskymi aj novohradskými. Ako sa píše na webe obce, súvisí to s polohou Dobrej Nivy, ktorá leží na rozhraní Zvolena, Hontu a Novohradu.
Zvykom je hovoriť o dobronivskom variante odevu podpolianskej oblasti. Nosia ho ešte v Brezinách, Podzámčoku, Michalkovej, Kráľovej, Babinej, Sáse, Piiešovciach, Bacúrove, Dubovom, Ostrej Lúke, Žibritove, ale aj v dedinkách v Štiavnických vrchoch badať v ľudovom odeve vplyv tohto regiónu.
Pôvodne sa takmer celý zhotovoval z doma tkaného materiálu.
„Pôvodné kroje boli jednoduché, neskôr sa začali stále viac zdobiť,“ pripomína Vidholdová.
Mužský odev tvorila košeľa, ktorú neskôr vyšívali najmä pre mladých hojnejšie krížikovou technikou s použitím čiernej nite; celá plocha sa vyplnila súvisle krížikmi a ornament tvorila nevyšitá časť plátna, čo bolo na domácom plátne značne náročné a prácne, ale efektné.
Záujem o kroje zažíva veľkú renesanciu, hovorí Jana Kucbeľová, autorka knihy Odetí do krásy Čítajte Nohavice boli plátenné, široké a riasené, šité zo štyroch kusov plátna a dlhé po sáru čižmy. Na spodku rozstrapkané s výšivkou.
Vpredu nikdy nesmela chýbať zástera zhotovená tou istou technikou a zdobená tou istou výšivkou ako nohavice. Neskôr bola aj z čierneho plátna a vtedy bývala vyšitá v dolnej časti nad strapcami pestrými niťami, pričom sa dávala prednosť kvetom zobrazeným geometricky.
K odevu patrili čižmy a klobúk (najskôr malý ako v Detve), neskôr klasický, lemovaný širokou vybíjanou stuhou u mládencov, ktorí si vpredu za stuhu zasúvali veľké pierko pri slávnostných príležitostiach a svadbách.
Odev dopĺňala kvetovaná šatka (hatlaska) so strapcami. Bola upevnená vpredu na ramene a na krk sa viazala jemná (hodvábna) šatka.
Ženský odev bol rozmanitejší. Najspodnejšiu časť odevu tvoril „rubáč“. Na hornú časť tela sa obliekalo oplecko, bohato riasené okolo rúk nad lakťom a ukončené „fodrami“ alebo „goľierikom“, na rancoch vyšité podobne ako mužská košeľa. Tu sa však už objavuje aj červená alebo modrá farba. Na oplecko sa obliekal spočiatku len v zime alebo vo sviatok krátky živôtik „prucľak“.
Na rubáč sa obliekala biela sukňa (kinťeš), v páse a na spodku vyšitá a štepená len čiernou niťou. Na túto sukňu sa obliekala vrchná sukňa (kitľa) z čiernej látky; vyšitá či štepená podobne ako spodná sukňa, ale už farebnými niťami. Obľube sa tešili červené a rôzne odtiene modrej a zelenej farby.
V dolnej časti výšivku striedali farebné stužky väčšinou tých istých farieb. Biela sukňa pod vykasanou (opnutou) vrchnou sukňou pri slávnostných príležitostiach pôsobila veľmi dekoratívne svojou farebnosťou a tiež preto, že obe boli skladané a vpredu ešte prepásané širokou skladanou zásterou (šatou), zdobenou a vyšitou tým istým spôsobom ako vrchná sukňa.
Na nej sa najmä vo sviatok nosila z vlny a neskôr i z pamuku tkaná rovná zástera (vlňienka) s tkaným ornamentom v hornej i dolnej časti. Táto zástera je na Slovensku dosť vzácna, výrazne pripomína zástery balkánskych Slovanov.
Hlavu žien zdobil vyšívaný priliehavý čepiec (kápka), dievčence mali vo vlasoch farebné stužky.
Biela, čierna, červená
Na kroji prevažovala biela a čierna farba s červenou, prípadne modrou výšivkou.
Mladucha išla na sobáš ešte začiatkom 20. storočia v zelenej sukni (neskôr v čiernej vyšívanej). Hlavu jej zdobila parta, ktorá pozostávala z koruny a na nej na vrchu a vzadu bol veniec. Po chrbte a po bokoch tváre z nej padali stuhy.
Asi od tridsiatych rokov 20. storočia nosili nevesty namiesto party na sobáš aj na ohlášky masívny veniec z ružových a bielych kvetov, strieborných perál a „trasíľ“, aký predtým nosievali družičky a vydaté nevesty na čepci (kým neotehotneli, chodili v ňom do kostola).
